Miro, prečo Ťa napadlo zlyžovať práve Ušbu?
Ušba je najkrajší štít na Kaukaze, prezývaný aj kaukazský Matterhorn. Kedysi dávno mi môj otec ukazoval staré fotky z jeho výstupu na vrchol cez Ušbinské plató z roku 1986 a už vtedy ma táto nádherne tvarovaná hora zaujala. O jej zlyžovaní som sníval niekoľko rokov, no mal som pred ňou veľký rešpekt – predsa len má povesť jedného z najťažšie dostupných vrcholov na Kaukaze a je známa aj svojím nestabilným počasím. Minulý rok som išiel do Svanetie reálne skôr len s tým, že sa zoznámim s oblasťou, polyžujem okolité ľahšie kopce a zistím popri tom možnosti lyžovania na Ušbe pre budúcnosť. To, že sa mi ju hneď počas prvého výletu podarí aj zlyžovať, o tom som sa neodvážil snívať ani v najtajnejšom sne.
Vo Svanetii ste pôsobili vo dvojici, s Marošom Červienkom. Prečo práve s Marošom?
Náročné skialpinistické túry a zjazdy väčšinou podnikám s bráchom Rasťom, s ktorým sa odmalička dobre poznáme, sme si navzájom najlepšími kamarátmi a v horách najlepšími parťákmi. V posledných rokoch často chodím na náročnejšie akcie, hlavne v zahraničí, aj s kamarátom Robom Vrlákom. Bohužiaľ, ani jeden z nich sa minulý rok ku mne na Kaukaz pripojiť nemohol. A tak som spojil sily s Marošom Červienkom, ktorý mi pár mesiacov predtým spomínal, že by sa do oblasti Ušby išiel rád pozrieť. S Marošom sa poznáme osobne z reprezentačného družstva SHS James. Maroš je výborným horolezcom so zaujímavou životnou filozofiou a pre mňa sympatickým prístupom k pôsobeniu v horách bez tlaku prehnaných ambícií, ako to často vidieť u iných lezcov či extrémnych lyžiarov. Na Kaukaze sme spolu fungovali bez problémov a obaja sme si odtiaľ odniesli veľa cenných zážitkov a skúseností.
Bolo ťažké získať relevantné informácie?
Dopracovať sa k potrebným informáciám bola jedna z najnáročnejších úloh. Hrubý plán, čo by sme mohli v oblasti Svanetie navštíviť a zlyžovať, som si pripravil už doma, no až na mieste sme sa operatívne podľa počasia a podmienok rozhodovali, čo kedy a ako podnikneme. Z hľadiska informácií nám pomohol aj náš domáci, u ktorého sme bývali – lokálny horský vodca Idris Khergiani, hlavne čo sa týkalo výstupových trás na Ušbu. Avšak najdôležitejšie informácie, týkajúce sa možností zlyžovania Ušby, sme postupne zbierali sami počas túr na okolité kopce, najmä Koruldi Peak a Chatyn Tau. Išlo o detailné fotky Ušby z rôznych strán, ktoré sme potom na počítači podrobne analyzovali a na základe toho sme sa v závere nášho výletu rozhodli pre pokus o výstup a zlyžovanie Ušby cez JV kuloár.
Podľa čoho ste vyberali termín? Koľko dní ste strávili v Mestii a okolí?
Na Kaukaze som dva roky predtým pôsobil v oblasti Kazbeku, takže kaukazskú klímu som už trochu poznal a vedel som, aké nestabilné búrkové počasie tu prevláda na prelome jari a leta. Zároveň mi však bolo jasné, že za lyžovaním strmých línií tam nemá zmysel chodiť skôr než v máji a že v júli a auguste, keď je počasie najstabilnejšie, už bude na lyžovanie príliš neskoro. Celý máj som potom cez rôzne webové zdroje sledoval počasie a podmienky v oblasti Mestie. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či ideme alebo nie, pretože počasie na Kaukaze bolo v tom čase veľmi nepriaznivé, v horách padlo množstvo zrážok a Maroš mal začiatkom júna kurz v rámci vzdelávania horských vodcov. Nakoniec sme sa tri dni pred termínom posledného možného odletu rozhodli, že to predsa len skúsime a keď nič iné, aspoň spoznáme oblasť a polyžujeme tam nejaké ľahšie kopce. V Mestii sme následne strávili dva týždne, z ktorých len 4-5 dní bolo stabilne pekné počasie, zvyšné dni prevládalo neisté počasie so zrážkami a búrkami. Nedalo sa spoliehať ani na predpovede počasia, ktoré často nevychádzali presne a väčšinou to bolo viac o šťastí, či počasie v konkrétny deň vydrží alebo nie.
Ako vyzeral tréning? Alebo to boli len túry v rámci profesného vodenia?
Vzhľadom na môj životný štýl a povolanie horského vodcu trávim počas zimnej a jarnej sezóny priemerne 3 až 5 dní do týždňa v horách na lyžiach, preto mi žiadny ďalší špecifický tréning nebolo treba. Tatry na kondičnú prípravu postačovali, hoci mi bolo jasné, že vysnívané línie na Kaukaze sú z hľadiska celkovej náročnosti o level vyššie než tie najťažšie, ktoré som absolvoval v Tatrách. Najdôležitejšie pre mňa bolo pred výjazdom na Kaukaz neochorieť, pretože som tušil, že skialpinistické túry okolo Mestie budú riadny záhul a že počas niektorých z nich si siahneme až na dno fyzických aj psychických síl.
Celkovo ste zvládli štyri vrcholy. Začínali ste na veľmi výraznej hore Tetnuldi. Nebol to priveľmi ostrý štart?
Myslím, že nebol. V Mestii sme pôsobili relatívne krátko a počasie bolo veľmi neisté, preto sme si hneď na prvé okno pekného počasia vybrali ako aklimatizačnú túru Tetnuldi, ktorá je v porovnaní s Ušbou alebo Chatyn Tau technicky výrazne jednoduchšia. Zároveň je to nádherná hora - jedna z dominánt oblasti, prezývaná aj nevesta Kaukazu. Estetická krása hory a lyžiarskej línie je pre mňa vždy na prvom mieste. Nebola preto náhoda, že sme naše prvé svanetské oblúky zapustili práve na tejto krásavici.
Koruldi Peak bola taká predohra, popíš pôsobenie na tomto kopci.
Koruldi Peak bola náhradná alternatíva pri prvom pokuse na Chatyn Tau, ktorý zmarila nečakaná nočná búrka. Nakoniec sa však práve túra na Koruldi Peak ukázala v ďalšom vývoji ako kľúčová, pretože sme počas nej prvýkrát z bližšia videli Ušbu a jej JV kuloár, ktorý vyzeral byť v dobrých snehových podmienkach.
Napokon sa vám podaril fyzicky náročný výstup na Chatyn Tau (4412 m). Aké to je, vystúpiť za deň 2800 m a ešte nájsť silu a koncentráciu pre náročný zjazd?
Kvôli neistému búrkovému počasiu sme sa pred druhým pokusom na Chatyn Tau rozhodli, že to pre zmenu skúsime naľahko v jednom rýchlom záťahu. Začínali sme pol hodinu po polnoci z parkoviska v ústí doliny ľadovca Chalaadi. Nástup dolinou a ľadovcom pod JV kuloár sme poznali z prvého pokusu, takže sme sa relatívne rýchlo dostali do jeho spodnej, objektívne najnebezpečnejšej časti. Adrenalín spravil svoje a po zamrznutých lavínových dráhach sme spodnú polovicu vybehli relatívne rýchlo. Nad pásmom serakov v hornej polovici kuloára však pribúdalo nového snehu, do ktorého sme sa borili miestami až po kolená a začala sa pomaly prejavovať aj únava z dlhého nočného výstupu. Prichádzala kríza za krízou, raz u mňa, raz u Maroša. Našťastie vždy, keď mal jeden krízu, ten druhý ju práve nemal a bol schopný potiahnuť stopu. Vrcholový hrebeň sme dosiahli okolo desiatej, no hore sme nemali čas na oddych, pretože sme mali hodinový časový sklz. Kuloár začínal byť už nahriaty a potrebovali sme rýchlo lyžovať dole. V tomto smere nám pomohli mraky, ktoré po nás vystúpili kuloárom a zmiernili doobedňajšie teplo. Samotný zjazd prebiehal bez väčších problémov. Náročné zjazdy lyžujem takmer 20 rokov, techniku lyžovania mám za ten čas už čiastočne zautomatizovanú a psychika je zvyknutá na expozíciu. Napriek tomu som sa maximálne sústredil na každý jeden oblúk. Snehové podmienky boli dobré - v hornej polovici odmäknutý vatovitý prašan, nižšie firn. Najväčším problémom boli trhliny, ľadovcové zlomy a seraky v spodnej časti kuloára – technicky veľmi náročné úseky, navyše objektívne nebezpečné. Také zábavky doma v Tatrách veru nemáme, no o to väčšiu radosť sme mali, keď sme v poriadku zlyžovali dole na ľadovec Chalaadi.
Nemali ste strach, že na Ušbu vám už nezostane dosť síl?
Po dlhej túre na Chatyn Tau sme boli trochu pokrčení, no do odletu z Kutaisi nám zostávali už iba štyri dni. Zvažovali sme teda, či si dáme len jeden deň oddychu a budeme mať tri na Ušbu alebo si dáme radšej dva dni na regeneráciu a potom Ušbu skúsime opäť v rýchlejšom odľahčenom štýle. Rozhodli sme sa pre druhú variantu – poriadne si oddýchnuť a Ušbu navštíviť počas posledných dvoch dní nášho pobytu vo Svanetii. Počasie sa v posledných dňoch, našťastie, umúdrilo – konečne nastala pár dňová perióda stabilného plechu, čo nám výrazne pomohlo pri našom pôsobení na Ušbe.
Ušba je monumentálna hora s dvoma vrcholmi, dá sa zlyžovať komplet zhora? Ako ťažké je vyliezť na vrchol?
Počas nášho pôsobenia na kopcoch Tetnuldi, Koruldi a Chatyn Tau sme si Ušbu detailne nafotili a definitívne sa rozhodli, že na ňu skúsime vystúpiť JV kuloárom, ktorý sa javil, že by mohol byť z veľkej časti aj lyžovateľný. Bolo tam však viacero miest, ktoré boli pre nás stále veľkým otáznikom. Až počas samotného výstupu JV kuloárom sme videli, že snehové podmienky sú v kľúčových miestach po výdatných májových sneženiach výborné a začali sme tušiť, že by severný vrchol Ušby mohol byť kontinuálne lyžovateľný až zhora. O trase, ktorou sme liezli nahor, sme nemali veľa informácií – iba strohé od Idrisa Khergianiho, ktorý nám hovoril, že tade sa bežne na Ušbu nelezie, lebo je to objektívne nebezpečnejšie než klasický výstup zo SV strany cez Ušbinské plató. Okrem toho sme vedeli, že naša zvolená trasa približne kopíruje cestu prvovýstupcov Cockin-Almer z roku 1888, ktorá je hodnotená ruským stupňom 4A. Žiadne ďalšie informácie sme k tomu nemali, všetko podstatné sme zisťovali až počas samotného výstupu. Pri výstupe sme mali so sebou krátke lano, ale nepoužívali sme ho - išli sme hore sólo s dvomi čakanmi v rukách. Keď nad tým teraz premýšľam, lano sme nepoužili počas nášho pôsobenia vo Svanetii ani raz – mixové pasáže na všetkých kopcoch sme boli schopní bez problémov preliezať bez istenia a ľadovce boli po zrážkovo bohatej zime vo výbornom stave. Na snehové podmienky sme mali šťastie.
Aké boli parametre a podmienky zjazdu? Lyžovali ste po trase výstupu?
Lyžovali sme trasou výstupu, takže sme presne vedeli, kde sú aké snehové podmienky, kde si máme dať na čo pozor, kde hrozí najväčšie objektívne nebezpečenstvo, kde musíme byť rýchli a kde si, naopak, môžeme počas zjazdu trochu vydýchnuť. Z hľadiska expozície išlo približne o stupeň E3+, z technického hľadiska približne stupeň S6 (Traynard stupnica), v kľúčovej pasáži maximálny sklon 55-60°(+) na cca 50m, prevažujúci sklon línie 45-50°, prevýšenie zjazdu z vrcholu na ľadovec Guli 1800 m. Číselká pre nás však neboli podstatné. Navyše, v našom prípade išlo o prvozjazd, takže sme vopred presne nevedeli, do čoho ideme. V tomto majú výhodu prípadní opakovači, ktorým odpadá všetka robota s hľadaním lyžovateľnej línie z Ušby a ktorí majú teraz aspoň približné informácie o tom, či ich tam čaká. Pre nás bola miera neistoty na Ušbe vysoká, no o to dobrodružnejší nádych to pre nás malo a o to viac si to celé cením.
Ako hodnotíš vaše pôsobenie vo Svanetii?
Na Kaukaz sme prišli s pokorou, malou dušičkou a bez prehnaných ambícií s tým, že podľa podmienok a počasia uvidíme, čo nám Príroda umožní podniknúť. Napriek neistému búrkovému počasiu nám toho nakoniec dopriala nečakane veľa, za čo sme nesmierne vďační. Umožnila nám navštíviť a zlyžovať štyri krásne vrcholy, vrátane prvozjazdu Ušby, spoznať divoké doliny a malebné horské dedinky s ich príjemnými a pohostinnými ľuďmi. A čo je najdôležitejšie - domov sme sa vrátili živí, zdraví a obohatení o množstvo nových zážitkov a skúseností. Výlet do Svanetie teda vnímam ako úspešný a teším sa na ďalšie podobné dobrodružstvá v budúcnosti. Či už v prekrásnej Svanetii alebo v niektorom inom zákutí našej nádhernej planéty... Madloba Ušba! Madloba, Svanetia!
Línie štyroch zjazdov, ktoré podnikli vo Svanetii Miro Peťo s Marošom Červienkom.
Fotky v tomto článku nie sú časovo zoradené. Podrobný denník akcie a kompletnú fotogalériu 161 fotografií nájdete na webe Mira Peťa.
Za finančnú a materiálnu podporu pri plnení nášho kaukazského sna ďakujem nasledovným partnerom:
