Co jsi byl dřív, skialpinista nebo horolezec?
Do hôr ma začal brať otec, v tom čase profesionálny záchranár Horskej služby. Na svoju prvú samostatnú lezeckú túru som vyrazil tajne vo svojich 14tich rokoch. Otec sa to ja tak dozvedel a tak som mu musel sľúbiť, že keď pojdem liezt, dodržím dve pravidlá – nikdy nenastúpim do steny, ak nad nami uz niekto bude liezť a nikdy sa nenaviažem na lano s bratom… Od vtedy som aktivne začal liezť. Po základnej škole som pokračoval na lyžiarskom gymnáziu v Kežmarku. Bola to elitná škola pre lyžiarskych pretekárov (zjazdové disciplíny). V tom čase som v zime pretekal a v lete hodne liezol. Popri tomu som začal sledovať skialpinistické uspechy Paľa Rajtára. Logickým vyvrcholením bola účasť na mojich prvých skialpinistických pretekoch v našich Nízkych Tatrách. Mal som vtedy 17 rokov a pretekal som vo dvojici s mojim dlhoročným lezeckým partnerom Ivanom Urbanovičom. Hned na prvých pretekoch sme porazili u nás legendárnu dvojicu Krišák-Janiga a bolo rozhodnuté … Skialpinizmus sa mi dostal pod kožu a počas následujúcich rokov som svoj život podelil na lezenie, účast na horolezeckých expediciach a pretekársky skialpinizmus. Následujúcich 12 rokov som s rôznymi partnermi patril medzi európsku skialpinistickú špičku.
Co bylo při tvém skialpování to nejdůležitější? Extrémní sjezdy nebo zážitky z krásy hor?
Najpr výkon, až potom krásy hôr… Za čias totality sa dostal do zahraničia len ten, kto bol v reprezentácii. Čiže pre nás bolo logické – makať, makať, vyhrávať preteky, veľa liezť, zlyžovať, čo sa dalo a potom sa dostať do zahraničia a tam opät vyhrávať, opäť vyliezť niečo hodnotné, aby som sa do Alp zasa mohol vrátiť. Bola to obrovská motivácia…. Medzi pretekami, ktoré boli väčšinou cez víkend sme prespávali na opustených parkoviskách v autoch a cez deň dvojfázovo trénovali. Musím sa priznať, že ozajstnú krásu tohto športu som začal vychutnávať až keď som s pretekaním skončil. Teraz si každú skialpovú túru maximálne vychutnávam so všetkým, čo k tomu patrí…. Vtedy to bol len pohľad na trať cez oči zaslzené štipajúcim potom …J
Čo sa týka extrémnych zjazdov, nikdy sme nešli „na hranu“ - lyžovali sme logické línie a na lyžiach sme sa cítili neuveritelne isto.
S úžasom dnes sledujem, ako sa posunuli hranice „možného“…
1. miesto Rallye Brenta - ITALY Championship.jpg
Skrýt poznámky
Bernina - Cassin nám odovzdáva cenu - vpredu moj brat, ja stojim za nim.
Skrýt poznámky
Jak jsi se dostal k závodnímu skialpinismu? Alebo lepšie – prvé preteky v zahraničí?
Na prvé preteky v zahraničí ma zobral v roku 1980 Paľo Rajtár, ktorý bol v tom case odo mňa o 24 rokov starší a patril k najlepším slovenským skialpinistom. Palo sa dobre poznal s Riccardom Cassinom a tak naše pôsobenie začalo logicky v Taliansku. Najprv štart na „Velkej cene Európy“ nedaleko Lecca a potom štart na Rallye Bernina. Tam sme skončili piaty a ja som sa rozhodol, že sa tam určite vrátim.
Naše viťazné taženie a vstup do europskej elity začal v roku 1983, kedy sme s bratom vyhrali známe preteky Rallye Brenta v Dolomitoch. Každý pretek, na ktorom sme sa v Alpách zúčastnili, sme skončili v prvej trojke. Vtedy patrili medzi najlepších bratia Gianolovci z Premany, Fabio Meraldi, Adriano Greco z Bormia, silná partia bola v Sondriu a samozrejme Rakušania – armádne družstvá z Innsbrucku a Salzburgu. Z nich si pamätám najme Franza Gosweinera. Naší západni kamaráti z nás boli v šoku J Prišli sme z východu, spali v autách a „miešali sme karty“…
Do pretekárskeho skialpinizmu sme doniesli nové prvky. Jako študent FTVS som naplánoval prípravu na každý termín preteku, nielen z pohľadu „vyvrcholenia kondičnej prípravy“, ale aj z pohľadu stravy, výživy a ako byvalý pretekári na zjazdových lyžiach sme konkurenciu deptali velkým servisným kufríkom a dokonale pripravenými lyžami. Pred pretekami sme držali špeciálne diety a dokázali tak zvýšiť na maximum hladinu svalového glykogenu. Takisto na urychlenie regenerácie sme už v tom čase brali rôzne povolené podporné prostriedky. Myslím, že v tomto športe to pred nami nikdo takto nerobil. Začali sme sa na pretekársky skialpinizmus pozerať ako na disciplínu vrcholového športu…
S Peterom Lichým na Pierra Menta
Skrýt poznámky
Na trati Pierra Menta
Skrýt poznámky
Zkus popsat, jak tehdejší skialpinistické závodění vypadalo, kdo závodil, jak moc to bylo vrcholovým sportem, jaké byly soutěže?
V osemdesiatych rokoch sa u nás na Slovensku a v Taliansku pretekalo tzv. systémom rallye. Znamenalo to, že vyznačená trať mala časový limit, do ktorého musela každá dvojica príst. Ked sa tak nestalo, dostavála trestné minúty za prekročenie limitu. Počas trate boli dve špecialne disciplíny, kde sa meral čas: obrovský slalom a časovka. Dvojice často jazdili obrák naviazaní na lane. Bola to velka „sranda“ - vyžadovalo to dokonalú súhru dvojice. Časovka, to bol zabiják. Už vtedy na rámovom viazaní sme dokázali bežať takmer na doraz…
Ale vždy sme boli dobre pripravení. Doma sme napríklad trénovali na časovku s cementovým vreckom, zabaleným v igelitovom vreci a to sme ťahali na gumách za sebou…
Na Slovensku už v tom case existovala séria pretekov – Slovenského pohára (4-5 súťaží), ktorého vyvrcholením boli Majstrovstvá Slovenska. Na tie prichádzali aj chalani z Čiech. V Taliansku boli skialpinistické preteky takmer každý víkend. Najvážnějšie boli na jar – Rallye Brenta, Rallye Bernina, Rallye Gran Paradiso, Rallye Adamello, Trofeo Gienpull. Vždy jedny z nich boli vyhlásene za Medzinárodne majstrovstvá Talianska. Perfektne organizovaný bol aj pretek Gran Premio Europa v Premane. Od roku 1987 sme začali chodit aj do Francúzska, do Chamonix na Rallye du Mt. Blanc. Až s nástupom legendárneho preteku Pierra Menta Tivoly vo Francúzsku sa začalo pretekat systémom štart-ciel a preteky systémom rallye postupne zanikli…
Závodilo se většinou ve dvojicích. Kdo byli Tví parťáci, s kým jsi byl nejúspěšnější?
Štartoval som s Ivanom Urbanovičom, Viktorom Beránkom, Peterom Lichým, Janom Dubovským, najdlhšie s mojim bratom Šaňom a ešte s niektorými, s ktorými som šiel pár pretekov. Vždy to boli výborne pripravený borci…
Robo a Edo pocas vojenčiny v Dukle Trenčín
Skrýt poznámky
V časovkách sme si často pomáhali...rok 1985
Skrýt poznámky
Který závod byl v Tvé éře nejprestižnější, takový skialpinistický Wimbledon?
Pokiaľ nebola organizovaná Pierra Menta, tak vždy Medzinárodne majstrovstvá Talianska, kde sa stretávala väčšina Európy. Neskôr samozrejme Pierra Menta Tivoly – hlavne pre svoje prevýšenie a dĺžku…
Jakou výbavu jsi používal, o kolik byla těžší než současná?
Na moje prvé preteky na Slovensku som nastúpil s podomácky robeným viazaním, ktorého základ tvorila špička zo staručičkej Silvretty, no a na lyžiach som prvé dva roky používal „prackové“ pásy original biele… Keď som sa konečně dostal k nalepovacím pásom, to bola „sviatosť“…
V osemdesiatych rokoch sa pretekalo na Silvrette 300, neskôr sme používali pätku zo 404-ky. Lyže boli ťažšie, ale orientovali sme sa hlavne na kvalitné obračky – obráky a zjazdy na čas boli niekedy slušne rýchle… Už vtedy sme vyhľadávali pásy s dobrým skĺzom, ale na výber sme moc nemali.
No a začali sme používať „bežecké elastické gate“, ktoré sa neskôr rýchlo v tomto športe udomácnili.
Prvý môj kontakt s „Techom“ bol na Pierra Menta vo Francúzsku. S Peterom Lichým sme boli perfektne pripravený a keď sme docestovali do dejiska pretekov, hned som si všimol, že dvojica Adriano Greco- Fabio Meraldi z Talianska si lyže vo vaku zamkyňajú do skríňky…to pred tým nikto nerobil – nikdy! Pritom som bol s Adrianom a Fabiom dobrý kamarát. To isté urobila dvojica bratov Filipských zo Slovenska – naši najväčší konkurenti, ktorých sme chceli poraziť. Ráno o piatej při čelovkách sme sa radili do pozícií na čiaru štartu. Vtedy som skamenel – zbadal som Adrianove lyže a na nich „bežecké“ viazanie. To iste mali aj bratia Filipský… Vedel som, že je zle. Ale boli sme špičkovo pripravený! S Petrom Lichým sme štartovali na Silvrette a obidvom dvojiciam na Techu sme šlapali na päty! Práve preto si dodnes najviac cením 3. miesto na Pierra Menta Tivoly.
Po preteku sme z Francúzska odcestovali rovno k Fritzovi Barthelovi do Rakúska, kde sme si hned objednali „techové“ viazanie …
Závodil jsi v době, kdy v socialistických zemích, ve východním bloku nebylo možné koupit skialpinistickou výbavu. Jak jsi to řešil?
Malokto vedel, že uz v časoch totality bola u nás v Dolnom Smokovci základna škola s rozšíreným vyučovanim nemeckého jazyka. Bolo to z dôvodu invázie východonemeckých turistov do našich hôr. Už ako dvanásťročný som strávil dvakrát po mesiaci vo východnom Nemecku. Čiže nemal som rečový handicap. Keď som začal aktívne liezť a lyžovať, rozposlal som listy so žiadosťou o podporu do množstva západných firiem. V tom čase, ale aj neskôr, mi veľmi pomáhali Hermann Huber a Otto Wiedeman zo Salewy. Od Hermana som pravidelne dostával oblečenie a výstroj na takmer každú moju expedíciu. Otto Wiedeman nás vždy vystrojil před našim turné na skialpové preteky v Taliansku. Čiže logicky naša cesta viedla po prekročení hraníc rovno do Mnichova – kde vtedy Salewa sídlila. Samozrejme musím spomenúť aj rodinu Burgerovcov – vtedajších majiteľov malej fabriky Silvretta, nedaleko Mníchova. S Burgerovcami sme mali fantastický vztah a pravidelne sme ich navštevovali. Nesmierne nám pomáhali. Jednak sme dostávali zdarma viazania na pretekanie a zároveň sme si mohli nakúpiť ďalšie viazania za „ex-work price“. Tieto viazania sme doma predávali a zarobili sme si tak na další výjazd. Neskromne musím povedať, ze značky Salewa a Silvretta sme na Slovensku a Česku etablovali už v osemdesiatych rokoch, v totalitnom čase…
Počas výstupu na Pik Lenina - Pamir.jpg
Skrýt poznámky
Pik Lenina - po návrate z vrcholu 21.6.88 vlavo I.Urbanovic, vpravo Robo
Skrýt poznámky
Po zlyžovaní Pik Lenina
Skrýt poznámky
Kromě závodění jsi zlyžoval tři sedmitisícovky. Jak moc se takové výpravy liší od výstupů v Alpách?
Vo vysokých výškach som s aklimatizáciou nikdy nemal problém. Otec sa vždy smial, že to mám po ňom… Dokonca keď som s Urbanovičom šieľ zlyžovat na Pamíre Pik Lenina, tak sme hned po príchode do zakladného tábora Acik Tas podpísali revers a na vlastné riziko sme bez aklimatizácie vyrazili rovno na vrchol. Na tretí deň sme stáli s lyžami na vrchole (7.134 m), ale len o 300 metrov pod ním sme na hrebeni zabivakovali. Zlé počasie nám nedovolilo pokračovať. Na daľší ďen sa počasie umúdrilo a tak sme pokračovali v lyžovaní nadol…(cez takzvanú Metlu). Vtedy sme sa zaprisahali, že takú hlúposť už nikdy nezopakujeme. A v tom to je – či Alpy, alebo vysoké hory – vždy tam musí byť nejaký plán, taktika, možnosti ústupu, atd. Vo vysokých horách k tomu treba pridať aj rozumný plán aklimatizácie… Na tu dobu to bolo fun…
Co pro Tebe znamená práce horského vůdce? Co je na ni nejtěžší?
Práca horského vodcu je hlavne o zodpovednosti a skúsenostiach. Ta taktická a fyzická stránka vodenia ma vždy velmi bavila. Pre mňa ale bola najťažšia a najvyčerpavajúca tá „spoločenská“ stránka. Nerad hovorím o sebe a nerad dlho niekde vysedávam. Ale keď som niekde s klientom, zaleží mi na tom, aby sa dobre cítili. Vždy zdôrazňujem kolegom, že vodca musí nielen dokonale ovládať svoje remeslo, ale musí byť aj špičkový animátor. A práve aj táto vlastnosť dotvára celkový dojem z túry…
Jak se proměnil Tvůj skialpinistický život od začátku kariéry po současnost?
Dnes som na opačnej strane J… Teraz chodia mladí za mnou s prosbou, že potrebujú pomoc… presne tak, jako ja pred 33 rokmi. V minulosti, keď bussines „sypal“, podporovali sme viacerých chalanov súčasne. Dnes je situácia iná. Podporujem talenty, ale len tie najlepšie. V súčasnosti napríklad super skialpinistu Jožka Hlavča a poslal som peniaze aj výbornému tatranskému horolezcovi Palovi Jackovičovi, ktorý dokončil horolezeckého sprievodcu.
Život sa mi ale moc nezmenil. Návyky ostali. Denne musím mať jeden a pol hodiny pre seba. Tento čas venujem tréningu – i kde teraz viac vo fitness. V zime, tým že často pracujem do 20 hod., vyrážam na pásy aspoň na hodinu. No a zmenilo sa to najhlavnejšie – fyzickú záťaž vystriedala psychická…
S otcom pod Lhotse Shar, 1984
Skrýt poznámky
S Marcusom Schmuckom pod Gasgerbrumami - Marcus ma poznal od malička - bol otcov vyborný kamarát...
Skrýt poznámky
Nějaký čas jsi měl vůdcovské angažmá v Zermattu. Co Ti to dalo? Jak se liší vodění v Zermattu od toho tatranského?
Vodenie vo Wallise – to je vysoká škola vodenia. Počas štyroch letných sezón som tam prežíval svoj sen. Samozrejme Matterhorn tam je stále tak atraktívny, asi tak, ako u nás Gerlach. A pritom je tam obrovské množstvo iných, krajších, zážitkovo hodnotnějších túr. No a domáci vodcovia – to je iná kapitola. Keď sme tam s Milanom Sekelským šli prvýkrát, moc sa s nami nebavili…trvalo nám to takmer dve sezóny, pokiaľ sme ich presvedčili o svojich schopnostiach a naviazali pevné priateľstvá. Dnes tam mám množstvo kamarátov – všetko skvelí vodcovia, špičkoví lezci a lyžiari…
No a ten hlavný rozdiel medzi vodením doma a v Zermatte? Samozrejme nastupy na chaty – tie sú v Zermatte podstatne dlhšie…
Co Tě na skialpování nejvíce baví?
Pokoj, relax, sloboda a schopnosť dokonale ovládať lyže vo volnom teréne...
Jak jsi se stal dovozcem Dynafitu na Slovensko?
Ako som spomenul, moj prvý kontakt so Salewou bol už v osemdesiatych rokoch. Po páde totalitného režimu som toho hned využil a začal som Salewu dovážať na Slovensko. Prvé roky bol na trhu ohromný chaos a okrem nás vozili túto značku aj rôzne iné firmy. Zašlo to tak ďaleko, že som toho neskôr nechal. Jednoducho, nedala sa vybudovať seriózna sieť odberateľov. Jasné pravidlá sa nastavili až o pár rokov neskôr... Niekedy v roku 2002 ma oslovil Hainz Claus z Rakúska , s ktorým som sa poznal uz skôr, aby som so Salewou začal ako výhradný dovozca pre Slovensko. Dohodli sme sa, no a v tom čase už Salewa vlastnila Silvrettu a zobrala pod svoje krídla aj značku Dynafit. Pre mňa to bolo fantastické, pretože som začal obchodovať so značkami, ktoré som niekedy aj při vrcholovom športe používal. Na Slovensku som tieto značky zastupoval do konca roka 2012. Bolo to pekné obdobie a som hrdý na to, že som osobne spoznal takých ľudí, ako je terajší majitel spoločnosti Heiner Oberrauch a jeho tím. Čo sa týka Dynafitu, vždy bolo a aj je mojim silným argumentom, vôči zákazníkom, že túto značku tvoria ludia, ktorí ju aj „vrcholovo“ používajú. Mám na mysli Benniho Böhma, George Nickaesa a ďalších, ale aj vynikajúceho marketingového „mága“ Reinera Gerstnera...
Tvoje nejnáročnější skialpinistická výprava?
Lyže som bral vždy a všade so sebou. Keď som bol s Ivanom Urbanovičom na Gasherbrume I, mali sme so sebou aj lyže a kopec sme chceli zlyžovať. V japonskom kuloári však boli kruté snehové podmienky a tak sme sa na to vykašlali. Faktom je, že sme lyže vytrepali až do posledného bivaku v 7.400 metroch... Naposledy som mal lyže so sebou aj na Aljaške, kde sme si s mojimi kolegami spríjemnili výstup do Medical campu pod Mt. McKinley. Ale najnárečnejšie podujatie nemám. Na všetky mám len tie najkrajšie spomienky...
Tvůj nejhodnotnější extrémní sjezd?
Lomničák troma smermi - do Lomnickeho sedla, cez Cmiter a na sever cez Medené lávky do Medenej kotlinky...a mimo Tatier zlyžovanie troch sedemtisícoviek na Pamíre. Nie su to však extrémy v pravom slova zmysle. Sú to lyžovačky, ktorých si najviac vážim...
Tvoje současná výbava?
Ešte nedávno Broad Peak s TLT 5 (s tými lyžiarkami bežne šoférujem aj auto…) a teraz o triedu lepšia dvojička, lyže Cho Oju a lyžiarky TLT 6.
Tvoje nejoblíbenější túra?
Je veľa prekrásnych túr... Hory jednoducho milujem a momentálne si vážim každý deň, ktorý v nich môžem stráviť...
Robo so synom, dcérou a manželkou
Skrýt poznámky
Róbert Gálfy
Horolezec, skialpinista, horský vůdce, narozen 1960
Největší úspěchy:
Závodní skialpinismus:
Pierra Menta 3. miesto
Extrémní lyžování:
3 x zo sedemtisic na Pamíre
Horolezectví:
- Jannu 7.710 – prvovystup JZ pilierom, 1981
- Fitz Roy prvovystup Z stena, 1983
- Lhotse Shar – prvovystup (návrat z 8.000 m – omrzliny), 1984
- Mt. Everest – neúspešny pokus o prvovýstup v JZ stene, 1987
- Gasherbrum I – Japonsky kuloár – alpským štýlom, 1988
V súčasnosti sa Robo venuje obchodovaniu so športovým tovarom, pochopitelne najmä skialpinistickou a lyžiarskou výbavou. Ostatne pozrite na galfy.sk...
