Zkús popísať svoj tréningový týžděň v období tvrdej kondičnej prípravy…

Sice mám staré tréningové deníky, takže nie sú problémom zistiť hodiny. Skôr aká to bola intenzita. Nebolo to zase až tak veľa hodín. Pohyboval som sa v rozsahu od 10–17 hodín týždenne (bez sústredení). Ale bolo to všeobecne dosť rýchle. Ale nebehal som len dlhé trate v horách či na biku, ale často som robil rôzne výbehy a výskoky. Najlepšie to bolo v zime, kedy bol sneh. To som behal bežne aj v 30 cm snehu a na lyže som chodil pomenej. Mal som pocit, že po tréningu na lyžiach som vždy spomalený. Špecialitou boli 400 m okruhy na štadióne. To som si dával ako večerný tréning, bežne aj potme, ako druhú fázu. Keď som už zvládol rýchlych 10 x 400 m (po každých 400 m bol výklus na 400 m) za priemerný čas 1:06-1:07 tak som vedel, že môžem ísť do sveta. A to v tých rokoch pre mňa znamenalo, že po štarte som bol niekde úplne vpredu a aj s rezervou. Bolo to zábavné, keď napr. na legendárnej Pierra Mente idete vedľa s 10-násobným víťazom, za Vami medzera a až pak ďalší pretekári. A idete si v pokoji, usmievate do okolia a zdravíte známych.  Ale to trvalo tak 1 hod, potom na mňa občas nejak chodili energetické problémy. Gely ešte neboli a po 2 hodinách som bol vždy veľmi hladný. Dnes to vyzerá úsmevne, ale hrozienka, oriešky a podobné veci mi zachraňovali energiu a výsledky.

V cieli vo Švajčiarsku... Skrýt poznámky

Ako si sa pripravoval v letě a ako v zime?

Nebral by som to ako veľmi rozdielne. Behal som stále a len letný bike som v zime zmenil za lyže. Ale základ bol jednoznačne beh po celý rok v hocijakých podmienkach, nezávisle od počasia. Mal som samozrejme vnútorné plány pre seba. Postupne, od jarného oddychu pridával na objemoch a aj v intenzívnych tréningoch. Poznal som reakciu môjho organizmu na záťaž z neustáleho merania aktuálnych tepov a aj za dlhé obdobie. Aj som si to zapisoval. Testery ešte neboli. Robili sme si aj priebežné merania, ale aj ranné tzv. Ruffierove testy. A podľa sledovania tepov som vedel, či mám ísť ťažší alebo ľahší tréning. Takže systematicky mi to vychádzalo, asi som vsadil dobre. Mal som nejakú vnútornú predispozíciu, že takéto vytrvalostné športy mi šli. Lyžiarsky tréning v mladosti mi dal silu, rýchlosť a výbušnosť. K tomu aj celkom slušnú obratnosť a rovnováhu. Postupne som len riešil, ako trénovať viac hodín. To bol trochu kameň úrazu, lebo ma to už spomaľovalo a keď som to prehnal, mohol som ešte ochorieť alebo sa zraniť. Dôležité bolo asi nájsť tú rovnováhu. To rieši asi každý športovec aj dnes.

Malinowského memoriál - opäť po štarte do čela po 1 miesto Skrýt poznámky
Malinovského memoriál - 1 miesto - trápenie sa so šampanským Skrýt poznámky

Ako dôležitá je len hrubá kondícia a aký vplyv má technika pohybu na pásoch?

Hrubá kondícia je sice fajn ale vôbec nestačí. Priznám sa, že až neskôr som si pri nejakých behoch, či tréningoch s bežnými amatérskymi športovcami, uvedomil, že sme robili automaticky nejaké veci a pritom bežný ľudia s tým majú problém. My sme sa nad mnohým ani len nezamýšlali alebo ani  nevšimli. Aj dnes, keď niekto začína so skialpom, veľmi vidno, kto akú má nielen kondíciu, ale aj vrodené pohybové schopnosti. Sem tam som aj niekoho trochu „trénoval“ a doteraz nedokážem celkom pochopiť, ako nemôžu preniesť výkon z nejakého behu v teréne na skialpy. Trvá mi to dosť dlho, kým to dokážem zanalyzovať

Takže áno, technika pohybu je základ. Ale treba mať k tomu aj určité schopnosti, ako cit na podložku, rovnováhu, prenos a rozloženie sily či ťažiska počas kroku. A to už nie je len tak. Mne to akosi prischlo prirodzene ihneď, takže mám šťastie.

Ale pamätám si, ako sme rozbehli před 10-timi rokmi skialpové vertikálne preteky na Slovensku v Jasnej na 1000 m výškových s cieĺom na Chopku. Keďže sme mali vtedy aj silnú skupinu svetových bežcov špecialistov – ako Bajčičák, Bátory či Malák, tak v prvých rokoch vyhrávali o pár sekúnd a bez nejakého veľkého skialpového tréningu . Bátory sa pridal aj na podujatia mimo zjazdovky a tam už nemal šancu. Stačilo, ak sa nešlo v jednom tempe, len rovno hore. A technika tu už hrala veľkú úlohu.

v cieli s Petrom Šperkom Skrýt poznámky
Víťazstvo doma v Nízkych tatrách - v zadu Peter Šperka Skrýt poznámky

V devätdesiatych rokoch sa pretekársky skialpinizmus premenil. Zo športu horolezcov a športových nadšencov sa pomaly stával profišport. Najmä vo Francúzsku a Taliansku, napokon aj vo Švajčiarsku a Nemecku. Ako si to vnímal z pozície pretekára?

Ja som nikdy skialpinizmus nevnímal ako šport horolezcov. Prišiel som z lyžovania a keďže som mal aj nabehané, zrazu bol zo mňa na druhý deň skialpinista. Sú to úplne iné športy. Základ bol vždy kondícia a schopnosť lyžovať. Jasné, že niečo je spoločné ale v princípe na výkonnostnej úrovni veľmi málo.

A profišportovci?  Aj vtedy boli špičkoví pretekári vo svete, tak ako aj teraz. Len je fakt, že základňa je širšia. Ale profesionálov v pravom slova zmysle asi veľa nie je. Skôr sú to výnimky. Záležalo hlavne od práce. Ak bol niekto učiteľ lyžovania, v horskej polícii či horskej službe, tak pohyb vonku mali stále. Mali výhodu oproti mne, keďže som sedel v kancelárii. Ale musel som zase robiť čosi iné. Nie vždy je výhoda mať čas len na šport. Po čase to omrzí a treba hľadať aj iné výzvy. S tým asi bojujú profíci aj v iných športoch. 

Chcem ale uviesť jeden príklad o vývoji  pretekového skialpu, resp. vplyvu výstroje, čo si niektorí zamieňajú s tým že je to úrovňou tréningu.

Prebehlo už 18 ročníkov pretekov Mountain Attack. Nič by to nebolo zvláštne, ale ide sa po rovnakej zjazdovej trati celý čas. Celkom 3000 m výškových. Prvý kopec poriadna strecha, druhý tiež a len tretí je miernejší a preverí ako na tom ešte ste. V prvom ročníku čas víťaza 3 hod 5 min. Hovorili sme si, že pod 3 hod to bude ťažké. Ale hneď v druhom ročníku 2:59, potom už 2:57, skok na 2:52 a ďalej na 2:47. V osmom ročníku 2006 - 2:27 !!!! A pritom to vlastne stále boli takmer rovnakí pretekári !!!

Potom až do roku 2015 rekord nepadol, čo je 9 rokov, kedy sa posunul na 2:24 a to tam medzitým prišiel aj hviezdny Killian Jornet a nepohol s tým. Práve v tých prvých rokoch došlo k materiálovej revolúcii, kde lyže, lyžiarky a viazanie majú sumárne cca 2800 gramov (pár kompletnej výzbroje = lyže + topánky + viazanie + pásy). Takže časy musia byť zákonite lepšie. Vplyv výstroje bol teda značný a som rád, že sa došlo už k nejakým technologickým hraniciam. Teraz pri ultralight materiáloch ešte výraznejšie však rozhodujú skialpové stúpacie pásy. Niekdy sa smejem, keď kupujúci u nás v obchode povie, že je mu jedno aké sú, že on sa prejde. Nechápe všakobrovský vplyv na výkon.

niekde v Alpách.JPG Skrýt poznámky

 Keď si pretekal, bolo to možné prakticky len v dvojici nebo v trojici. Neľutuješ, že neboli individuálne disciplíny ako dnes? Alebo Ti vyhovoval tím?

Tak to je trochu omyl. Áno, prevažne všetko boli dvojice ale práve Pierra Menta, ktorá doniesla preteky systému Štart – Cieľ, ako prvá začala robiť aj jednu etapu – poslednú pre jednotlivcov, kde sa potom priemeroval čas dvojice. A tam som bol okamžite vpredu a aj som pochopil, že aká je každá sekunda drahá.

A môj životný výkon sa práve viaže s touto etapou jednotlivcov. V 1994 som na Pierra Mente vyhral poslednú etapu s prevýšením 2150m.  Za mnou 30 sekund Meraldi ako 10-násobný víťaz, potom o 3 minuty ďalší Talian a potom už išli s 5 a viac minútami ďalší, kde boli napr. aj Madaj s Triznom. Vtedy som šiel naozaj naplno, čo asi moje telo dá. Taký výkon som už možno asi ani nezopakoval. Na tento deň som fakt hrdý.

Ale tímové podujatia majú svoje čaro. Keď je to vyrovnaná dvojica, tak to skoro nie je rozdiel. Aj trojice boli fajn. Vo Švajčiarsku sme na jednom podujatí išli hore naviazaní na lane a ja som kolegov celkom dobre potiahol. Bol to taký fajn pocit.

Ale súhlasím s trendom, že jednotlivci by mali byť základ. Pre také extrémnejšie terény a dĺžky zase dvojice.

Za pútavé odpovede ďakuje Michal Bulička, skitour.guru

V poslednej, tretej časti rozhovoru bude Miro spomínať svojich kolegov, a priblíži nám Pierra Mentu aj ME 2003 v Tatrách. Nenechajte si ujsť.