Ešte pred týždňom sa La Signora alebo aj Mongibello, (ako domáci nazývajú Etnu), prebudila a chŕlila oheň a žeravú lávu. „To budú fotečky!“ tešili sme sa. Ale keď náš Boeing letel obďaleč, bolo po radosti. Zase drieme a spokojne si bafká.

Prenájom auta prebehol rýchlo, nafasovali sme Lanciu Ypsilon. Síce drobnú ale ako stvorenú na zaparkovanie aj tam, kde to už napohľad možné nie je i na adrenalínovú jazdu uzučkými horskými cestami a uličkami v prehustenej mestskej premávke.

Cestou z Catanie sme sa zastavili v našom známom osvedčenom Lidli v Fiumefreddo a ponáhľali sa do mestečka Linguaglossa, kde nás už netrpezlivo vyzerala naša kamarátka Rosa Mauro v jej Bed and Breakfast hoteli. Vedeli sme, že kým budeme bývať u nej, nedopustí, aby naše telá prišli o tukové zásoby, skôr sa ich bude snažiť zveľadiť.

Jasné, jej preslávený eccellente ovocný koláč na privítanie sme zacítili už dole, pri kostole Dei Cappuccini. Po sicílsky vrelom privítaní a ubytovaní sme sa s touto i inými maškrtami rýchlo vysporiadali, popripíjali si lahodným i zradným Limoncellom aj červeným z miestnej produkcie a bolo po nás. Dávno sme sa tak dobre nevyspali.

Mali sme šťastie, lebo práve v ten večer sa konala výročná linguaglosská cirkevná paráda, Festa di Saint Egidio (patrón mesta). Je to veľká sláva, ulice vyzdobené ako na Vianoce, mohutný sprievod biskupov, kňazov, miništrantov a neviem akých ešte cirkevných potentátov, nesie sa socha svätého v nadživotnej veľkosti, miestny orchester exceluje, ohňostroj ako pri bitke o Stalingrad. Slovom, poriadne teátro, ktoré sa oplatí vidieť.

Pomaly naberáme výšku. Skrýt poznámky
Zatiaľ sa mi šľape dobre v mojich obľúbených cyklotretrách. Skrýt poznámky

V nedeľu sme chceli naše telá ešte trochu pohýčkať a dopriať im relaxu vo vlnkách Iónskeho mora a leňošenia v horúcom piesku. A aby nielen telo ale aj duša pookriala, boli sme sa ešte pomotať historickým centrom mesta Giarre.

V kútiku duše som živil predstavu zopakovať si výstup na vrchol Etny. Predvlani na skialpoch, teraz by to bolo fajn skúsiť na bicykloch. Ale bolo mi jasné, že dať 2800 m prevýšenia v ťažkom teréne, horúčave a na pofidérnych bajkoch z požičovne je prismelá myšlienka. Urobili sme to nakoniec tak, že sme sa dohodli s Marcom, prenajímateľom v Randazzo, ktorý nám osedlal E-biky. Iné ani v ponuke nie sú.  Takže, vlastne sme boli znásilnení použiť to, čo sme dosiaľ síce neodsudzovali ale tvrdo odmietali.

Už si tienika dlhšiu dobu neužijeme. Skrýt poznámky
Láva vie poriadnu kalamitu narobiť. Skrýt poznámky

Rýchlo sme zistili, že tento typ dopravného prostriedku vôbec nemusia zatracovať ani tí, čo vpohode vládzu na klasike. Žiadna hanba použiť ho, pretože, ak ťa čaká dlhá ťažká trasa a nechceš si batériu vymlátiť na prvých desiatich kilometroch, používaš len najnižší mód. Pedálovať musíš, čo ťa pri váhe bicykla 22 kg,( plus batôžťok s 4 litrami vody, oblečením, vercajgom,) celkom úspešne a rýchlo zbaví tekutín, sacharidov a síl. Samozrejme, po rovine a miernejších stupákoch šľapeš  bez podpory, čo sa ti javí, akoby si šiel na defekte. Takže žiadne leháro, žiadne zadara!

Už som si myslel, že dnes diera v duši nebude... Skrýt poznámky
Naša nezabudnuteľná trasa. Skrýt poznámky

My s Ivankou sme napokon dali výživných 68 km s 1900 m prevýšením. Okruh z Randazza krásnymi udržiavanými lesnými cestami, neskôr lávovými poliami s úžasnými výhľadmi ale aj občasným tiskaním a prenášaním  cez prekážky na sedlo Dei Dammusi do vysokohorského lyžiarskeho strediska Piano Provenzana. Odtiaľ, ako za odmenu, pohodlným 25-kilometrovým zjazdom s občasnými krátkymi stupáčikmi a jedným defektom až do cieľa.

Bol to jeden z našich top cyklotripov a už teraz vieme, že snáď už o rok si to zopakujeme. Ale inou trasou, s cieľom na vrchole (3323 mnm).

Capana Linguaglossa- náš útočný tábor. Skrýt poznámky
Dopĺňame kalórie. Skrýt poznámky

Po večernom opätovnom obžerstve u Rosy sme si dali ešte rande s Giuseppem. Peppino je správca chaty Capana Linguaglossa (2100 m) – majetku alpinistov z Club Alpino Italiano. Odovzdal nám kľúče, takže zajtra môžeme pokračovať v našich plánoch.

Ráno sme sa rozlúčili s Rosou, našou hoteliérkou, hostiteľkou v jej veľkovýkrmni a predovšetkým milou, srdečnou kamarátkou. Posledné objatia, stisky rúk, maskované slzičky, zatrúbenie na pozdrav , a už si to pálime serpentínami na Piano Provenzana.

Okoloidúci turisti pozerajú, na kieho čerta vyberáme z auta lyže a i s lyžiarkami ich pripevňujeme na batohy. Aj sanitka sa objavila na majákoch a húkačkách, reku, už nás majú. Ale asi mali vážnejších pacientov.

La Signora si takto poprdkáva. Skrýt poznámky

Za hodinku sme vyšľapali ku chate, zhodili batohy, poodomkýnali, ubytovali sa. Trošku sme si oddýchli, čo-to pofotili, pojedli, zapili krabicovým (kvôli váhe) vínom a vybrali sa poohliadnuť po nejakom šikovnom žľabe vyplnenom black powder - našej zajtrajšej piste. Bola z toho dvojhodinová príjemná túrička, ktorá v najvyššom bode vyvolávala nutkanie vybehnúť takto naľahko až k dymiacemu vrcholu. Ale hlad a blížiaci sa večer nás od tohto nápadu odradili.

Východ slnka kdesi nad Kalábriou Skrýt poznámky

V chatke zase hostina, trochu vína, kúrime v piecke, mastíme žolíka, kým nás nezačnú chytať driemoty. Ešte vyjdeme von pokochať sa výhľadom do doliny na vysvietené mestečká Linguaglossa, Taormina, Castiglione..., v diaľke sa trblietajúce more a oceán hviezd nad hlavami, ktoré sľubujú dobré počasie.

Je 4. september, vlastne ešte leto, o niekoľko kilometrov nižšie láka more osviežiť rozpálené telá a my obliekame dlhé gate a obúvame lyžiarky. O chvíľu si už vykračujeme v plnej zbroji v ústrety novej skúsenosti. Možno aj novým šrámom na tele.

Ten žľab naľavo bude o chvíľu našou pistou. Skrýt poznámky

Zlyžovať po láve sme vymysleli len tak, z recesie, keď sme si to fičali dolu z Etny koncom predvlaňajšej zimy a v spodnej časti sa začal sneh striedať s lávou. Práve tu ma napadlo toto bláznovstvo.

Boli sme zvedaví a trochu v napätí, ako tento náš úlet dopadne ale keďže sme videli video, kde sa predviedol miestny , rovnako postihnutý borec, dúfali sme, že služby Alpenvereinu ani talianskej Soccorso Alpino nebudeme nútení využiť.

Odštartované. Skrýt poznámky

Rýchlo sme zistili, že v lyžiarkach sa po láve kráča neporovnateľne lepšie ako včera v maratónkach. Takže výstup bol nečakane rýchly. Nakoniec sme si pre náš experiment vybrali dlhokánsky žľab tiahnuci sa od meteostanice na hrebeni Pizzi Deneri až do údolia. Lavíny nehrozia, La Signora púšťa len dymy, obávať sa môžeme teda len vlastnej nešikovnosti alebo jazdeckej chyby. Ivanka ma necháva štartovať prvého. Lekárnička po ruke, smiech prichystaný kdesi v hrdle, foťák namierený. Opatrne sa odrážam a...nič. Čo, zle som navoskoval? Opakovaný ale razantný štart bol úspešný a už krájam v prachu prvé oblúčiky. Ide to! I keď som vytrhol zadnú techovú pätku. Nuž teda, polovičný telemark.

Napodiv, ide to aj na sabbia nera. Alebo black powder. Skrýt poznámky

Ivankina premiéra dopadla takisto bez problémov, vykreslila peknú stopu a zaprášení ale celí sme si ťapli na konci „zjazdovky“. Overili sme si , že to vieme nielen na white powder ale zvládneme aj jeho čierneho bratanca. Je podstatne pomalší, tupší, špinavší ale zas stačia aj tupé hrany, voskovať netreba, spadnúť sa neodporúča.

Na chate sme potom osprchovali seba i výstroj, rozlúčili sa s rifugiom a zostúpili k autu. Viazania som odmontoval a lyže sme so cťou uložili na posledný odpočinok na krásne miesto s výhľadom na pofajčievajúci vrchol Etny. Česť ich pamiatke!

Postoj nie je veľmi kóšer ale inak to nejde. Skrýt poznámky

Poobede sme už boli opäť v civilizovanom svete a využívali pohostinnosť pláže a mora. Stan sme sa ani neunúvali stavať, len sme sa chytro ponorili do vĺn zmyť zvyšky produktov sopky, zaplávať si a vylihovať v piesku.

Večer sme sa boli potúlať po historickom centre Catanie, nasať jej jedinečnú atmosféru, kúpiť niečo podzub. A skontrolovať „moju“ prevádzku, (viď foto) s názvom Sicula mente. Nákup sme neskôr zlikvidovali priamo na večernej pláži, kde sme sa i uložili k zaslúženému spánku.

Dobre je, obchody idú. Skrýt poznámky
Relax na večernej pláži. Skrýt poznámky

Posledný deň nás zobudil šum mora a prvé slnečné lúče. Ivanka odušu fotila, ja som si bol zaplávať a zabehať, aby som si zaslúžil raňajky.

Odlietali sme neskoro večer, mali sme teda spústu času na pláž a more, ktoré nám o pár dní začnú chýbať. A hlavne na návštevu firmy NMK (Nautica Mannino Kayak) nášho priateľa, výrobcu špičkových morských kajakov. Agatino nás už vyzeral pred jeho azziendou. Urobil nám zaujímavú a inšpiratívnu exkurziu jeho prevádzkou. Keďže seakayaky sú našou srdcovkou, až slinky sme si museli utierať pri prezentácii jeho najnovších lodí pripravovaných hlavne na blížiace sa Paddle Expo v Norimberku ale aj pre jeho taliansko-rakúsko-nemecko-švajčiarsku klientelu.

Pohostil nás, vymenili sme si malé darčeky, sľúbili ďalšie stretko, vyobjímali sa vo tri vrhy a stratili sa v príslovečnom dopravnom chaose, aby sme mohli vrátiť auto nesprznené v stále hroziacej kolízii.

Pokochajme sa, večer odlietame. Skrýt poznámky
Ešte si naposledy zaplávať a zabehať. Skrýt poznámky

Neboli sme veľakrát na tomto ostrove. Ale obidvoch si nás nesmierne podmanil a chytil za srdce. Má krásnu polohu, výbornú klímu, prírodu s jej rozmanitosťami, mestá a dedinky s ich typickou atmosférou dýchajúcou históriou. S jedlom, ktoré aj tak dobre chutí, ako vyzerá a vonia. A ľudí. Ľudí, ktorých si musíš obľúbiť, lebo vieš, že ich srdečnosť a bezprostrednosť je ozajstná. Ľudí, čo nemajú naponáhlo, čo sú hluční, temperamentní, veselí a od obeda do štvrtej majú naháku.

A vôbec nevadí, všadeprítomný rybací smrádok v prímorí, občas bordel a neporiadok, úzke cesty do polovice vozovky zarastené černičím , dopravný zmätok, ktorého pravidlá netušíš a pochopíš až po čase...

TOTO je Sicília, ostrov, ktorý má gule. Takto a takúto ju máme radi. Je načase opäť sa poobzerať po nejakých výhodných letenkách...

Arrivederci, isola!