Prežil si detstvo v horách alebo v meste?

Detstvo som prežil asi najlepšie ako sa dá, na Štrbskom Plese, obklopený horami a množstvom športových podujatí. Hlavne v zime bolo v tom čase množstvo medzinárodných pretekov. Ako domáci sme boli stále v centre diania. To bola možno tá pravá motivácia do budúcna. Domov nás chodievali navštevovať veľa športovcov, napríklad aj Robo Gálfy. Vtedy na Štrbskom Plese pracoval  a aj  trénoval na preteky. A samozrejme sme sa stretávali na bežeckých tratiach s rôznymi vtedajšími reprezentantmi. Druhý stupeň základnej školy som absolvoval v športových triedach v Štrbe so zameraním na bežecké lyžovanie. 

Kde si sa naučil lyžovať?

Lyžovať som sa naučil asi v 3 rokoch. Vtedy bol dosť problém kúpiť lyže a lyžiarky tak malej veľkosti. Viem, že otec pozháňal dve vzorky lyžiarok Alpina, každú inej farby. Ľavá bola tuším modrá a pravá červená.  Už ten rok som zlyžoval svah Interski s tým, že mama po mne kričala: „Modrá, červená, modrá, červená.....!“

Bol si v detstve pretekárom v zjazdovom lyžovaní?

Chodievali sme len nepravidelne na detské preteky v slalome, ktoré usporadúval otcov zamestnávateľ, to sme väčšinou s bratom povyhrávali. Neskôr na bežecké preteky v športovej triede v Štrbe.

Ako si začal so skialpinizmom?

So skialpom som začal asi v 11 rokoch. Vtedy som mal nohu rovnako veľkú ako mama. Ona mala prvá výstroj, ktorú jej všetci závideli. Všetko doniesol Robo Gálfy z vonku. Neskutočné! Okrem nich (pretekárov) nikto nemal Silvrettu a Raichle. Lyže Elan sme kúpili v Begunie po ceste k moru. Asi rok- dva nato som chcel mať všetko vlastné. Štrbské Pleso bolo ako stvorené pre tento šport. Málokto chodieval do doliny lyžovať, nikde žiadne stopy. Nemali sme ani páru o lavínach. Veľké šťastie, že sa nám vtedy nič neprihodilo. 

Pamätáš éru, kedy boli Slováci vo svetovej špičke. Bol si vtedy ako vrcholový športovec profesionálom?

Éra, keď boli Slováci vo svete špička, bola zaujímavá. Začal som v časoch, keď boli Milan Madaj s Dušanom Triznom na vrchole. Miro Leitner nemal partnera a teda pozoroval mladých  nádejných parťákov. Podarilo sa nám pár rokov dobre, vyrovnane pretekať. Ku koncu jeho kariéry som už  bol trošičku lepší, hlavne pri dlhých záveroch. Nastala doba pretekov jednotlivcov  a skracovania tratí. Mne viac vyhovovali dlhé preteky ako napr. maratón, kde som na Majstrovstvách sveta jednotlivcov 2008 skončil piaty. Na podobnej trati v Kanade som vyhral ich otvorené majstrovstvá,  započítavané do svetového rebríčka, a porazil aj legendu Kiliana Jorneta Burgadu. Rovnako Pierra Menta, len to sú štvordňové preteky dvojíc. Málokedy je dvojica tak vyrovnaná, že obaja dokážu spolu ísť naplno všetky štyri dni, aby výsledok bol pre oboch uspokojivý.

Ako si sa pripravoval v lete a ako v zime?

V lete všeobecná príprava, hlavne beh po kopcoch  a bicykel. Kombinovali sme to v začiatkoch s triatlonom. V roku 1999 som skončil ako druhý triatlonista v celkovom poradí Slovenského pohára mužov.  V zime to boli bežky a samozrejme skialpy.

Boli to azda tvrdé tréningy, aké dávky si zvládal v čase objemového tréningu?

Aj teraz sa divím, ako sme to mohli zvládnuť! :o).  Denne 4 až 5 hodín, mesačne 60 – 80 hodín a ročný objem okolo 800 hod. Kto chce, nech si to vyskúša, či je to dosť tvrdý tréning.   

Mal si niekedy kondičného a skialpinistického trénera?

Od začiatku som nepravidelne trénoval pod dohľadom Lola Dívalda st. Dosť som sa od neho naučil a neskôr mi to pomohlo nájsť si vlastný systém, ako vyladiť formu na maximum.

Ako dôležitá je len hrubá kondícia a aký vplyv má technika pohybu na pásoch?

V dnešnej dobe, ak chce niekto vyhrať svetový pohár, alebo preteky takéhoto formátu, musí byť top vo všetkom. Napríklad Kiliana sa nedá poraziť vo výšľapoch ale v zjazdoch. Kondícia hrá veľkú rolu, hlavne rýchlosť hneď po štarte. Ak sa nezaradíte do stopy niekde vpredu, ťažko sa vám bude neskôr predbiehať. Bude to stáť veľa síl, ktoré v závere budú chýbať. Všetko je aj trochu o taktike.

Tvoje materiálne zabezpečenie vtedy? Časy ultra-lightov to ešte neboli...

Chodievali sme na prvé zimné sústredenie do francúzskych Álp, niekedy na prelome novembra a decembra. Po ceste sme sa zastavili vo fabrike Dynastar, kde sme mali dohodnuté sponzorské ceny na lyže. Všetko sme si kupovali. Aj po tom, ako sme vyhrali na majstrovstvách sveta bronzovú medailu. Až ku koncu kariéry som dostal pár lyží od firmy Alpy a SkiTrab. Boli časy, keď si pretekári mohli vyrábať a upravovať výstroj podľa vlastnej potreby. My sme mali upravené lyžiarky. Spodok z Dynafitov TLT4 a vrch – komín sme si sami vyrábali. Teraz musí byť všetko certifikované a originál bez domáckej úpravy. Možno si ešte poniektorí spomenú na prvé Scarpa f1 predierované ako sito, dnes to už nie je možné. Potom začali karbónové lyžiarky a 700 g lyže.

Mal si v ére svojich svetových úspechov nejakých sponzorov?

Najväčším sponzorom bola vlastná rodina. Iných sponzorov nebolo veľa, tí nám skôr dali materiál, alebo požičali auto na preteky. Skôr nám chýbali peniaze na prípravu, cestovanie a štartovné.

Keď si pretekal, bolo to možné prakticky len v dvojici nebo v trojici. Neľutuješ, že neboli individuálne disciplíny ako dnes? Alebo Ti vyhovovalo tímové pojatie?

Ja som zažil rozdelenie Svetového pohára z dvojíc na jednotlivcov, bolo to v roku 2006.  Dvojice boli pre nás lepšie. Trénovali sme na tento typ podujatí. Preorientovať sa z roka na rok na kratšie a rýchlejšie preteky jednotlivcov bolo pre nás ťažké. Nešlo to z roka na rok, trvalo to chvíľu a bolo cítiť rozdiel. Vtedy sa zdalo, že nám uteká špička. 

Najväčšie úspechy si vybojoval v dvojici s Mirom Leitnerom. Mali ste väčšinu tréningov spoločných, alebo ste spolu len pretekali?

Ak to čas oboch dovoľoval, trénovali sme spolu na Chopku. Ale väčšinou individuálne. Každý z nás mal inak rozvrhnutý čas. Miro pracoval v Železiarňach v Podbrezovej a trénoval skoro ráno, pred  príchodom do práce a po práci. Stretávali sme sa hlavne cez víkendy, alebo na spoločných sústredeniach.

Okrem Mira si pretekal aj s inými borcami a neboli to vždy Slováci. Kto to bol a v čom boli tieto osobnosti odlišné?

Prvú Pierra Mentu 1997 som išiel s Dušanom Triznom (Čego). Čego bol vtedy mojím vzorom a strašne veľa som sa v tom čase od neho naučil.  A napríklad v r. 2006  som išiel Pierra Mentu s Milanom Madajom. V r.2008 som pretekal s Francúzom Patrickom Blancom, kde sa mi podaril najlepší výsledok na Pierra Menta - 3. miesto. Druhý deň sme vtedy etapu vyhrali. Patrick mal veľa skúseností a víťazstiev, či už z majstrovstiev sveta alebo Pierra Menta. Rok na to som zase ja odovzdával skúsenosti mladému Andrzejovi Bargielovi z Poľska. Dnes je známy ako extrémny lyžiar, ktorý ako prvý zlyžoval osemtisícovku K2. Ku koncu kariéry som išiel maratón vo Vysokých Tatrách s Jurajom Laštíkom, čo bola tiež veľká motivácia pre neho do budúcna.

Majstrovstvá Európy 2003 sa konali vo Vysokých Tatrách. Asi ste mali vyššie ambície? Prečo to vtedy úplne nevyšlo?

Ani nie týždeň pred štartom som dostal chrípku a skončil som na infúziách v nemocnici s vysokými teplotami. Štartoval som len kvôli Mirovi, aby nestratil body v celkovom poradí Európskeho pohára. A to som ešte užíval antibiotiká. Nemohol vymeniť parťáka, lebo také boli pravidlá. Bola to veľká škoda, natrénované sme mali dobre a výhoda domáceho prostredia nám hrala do kariet.

Pierra Menta je skialpinistický Wimbledon. Pretekal si tam niekoľkokrát a bol si úspešný. Čo bolo najnáročnejšie.

Najnáročnejšie na Pierra Mente je prísť zo štartu do cieľa J. Organizátori ozaj vedia, ako pretekárov potrápiť. Je to v každom ohľade náročné. Práve preto majú tieto preteky tak vysoký kredit a sú uznávané. Na trati sú zaradené zradné úseky, kde by ste normálne na lyžiach nešli. Napríklad zjazd dole potokom, ktorý je síce zamrznutý a zasnežený, ale samá jama. Pritom pár metrov vedľa je krásna pláň, ale nie, trasa vedie potokom. Rovnako sú úseky na mačkách po skalných rebrách. Asi každý zanietený skialpinista videl fotky, alebo videá, z tohto podujatia z vrtuľníka, tak možno vie, o čom hovorím.

Máš za sebou aj pôsobenie v severnej Amerike. Čo Ťa priviedlo práve tam, keďže pretekársky skialpinizmus je alpská doména?

Do Kanady a Ameriky sme išli na skusy. Aj skúsiť tamojšie preteky, aj zalyžovať v iných podmienkach, aj zarobiť trochu peňazí do budúcna. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.

Kedy si skončil s vážnym pretekaním a prečo?

Po sezóne 2010 bolo toho veľa naraz. Nedalo sa do nekonečna žiť bez peňazí. Sponzori takmer žiadni, problémy v asociácii.... Potreboval som si oddýchnuť, začal som normálne pracovať  a založil som si rodinu. Všetko stíhať, vrátane tréningov, bolo vtedy nad moje sily. Akosi sa otočili priority.

Je niečo, čoho ľutuješ? Myslím nejakú premárnenú príležitosť, spojenú so skialpom?

Ľutujem, že nám nevyšla Trofeo Mezzalama 2009 v trojici s Jurajom Laštíkom a Andrzejom Bargielom. Stáli sme v Cervinii o 5:00 na štarte, keď preteky pre zlé počasie zrušili. Trúfali sme si na jeden z najlepších výsledkov. Chalani boli v dobrej forme, aj sme dosť spolu potrénovali. Na teraz tam ostáva „len“ 10. miesto s Mirom a Milanom Madajom.

Akého úspechu si ceníš najviac?

Nie je jeden ale tri. Bronz na MS 2002 v Serre Chevalier, 3. miesto na Pierra Menta 2008 a víťazstvo na Majstrovstvách Kanady .

Stal si sa členom Horskej záchrannej služby. Odkedy tam robíš a čo je na Tvojej robote najzaujímavejšie?

Pre HZS robím od januára 2009 a najzaujímavejšie je byť stále v centre diania. Riešiť komplikované situácie a pomáhať ľuďom v tiesni.

Aký je Tvoj športový život dnes, po štyridsiatke?

Stále športujem, je to doživotná diagnóza. Spravil som si licenciu medzinárodného horského sprievodcu UIMLA  a sprevádzam ľudí po Tatrách je to tak trochu šport a tiež zaujímavá práca. Ak by mal niekto záujem vybrať sa niekam so mnou do hôr kontakt nájde na www.tatraleader.sk

Ďakujem za odpovede.

PS. Prehľad najlepších výsledkov Petera Svätojánskeho je tu..