Areches-Beaufort 1988. Tretí ročník Pierra Menta. Čo sa vám po rokoch ešte vybaví?

Je to už veľmi dávno, 31 rokov. Každopádne veľký zážitok. Už si nepamätám, ako sme sa o preteku Pierra Menta dozvedeli. Vtedy sme boli na štarte my dvaja - jediní Slováci. Každá zo štyroch etap merala 35 až 40 kilometrov, boli sme na trati 4 až 5 hodín. V tej dobe to bol celkom iný pretek ako sa v tej dobe pretekalo, bolo to podstatne náročnejšie.

Viac etáp eliminuje náhodných víťazov. Víťazstvo ste si museli zaslúžiť. Aké boli vtedy parametre jednotlivých etáp?

Trate dnes sú podobné tým ako vtedy, ak dochádza k nejakej zmene tak len hlavne kôli aktuálnym snehovým podmienkam, prípadne  lavínovému nebezpečenstvu. Pamätám si, že jeden rok sa stalo nešťastie. V priebehu 3. etapy zasypala lavína jedného z usporiadateľov. Po dohode pretekárov padlo rozhodnutie, že posledná 4. etapa sa pôjde na uctenie si usmrteného organizátora preteku bez merania času. Nie všetci to však pochopili a pretekali naďalej…Takže do pretekania sme sa museli zapojiť aj my a ešte neskorší niekoľkonásobný viťazi Pierra Menty, Greco s Meraldim aby sme si udržali naše umiestnenia.

Spomenete si, ako sa vyvíjalo poradie a kedy ste rozhodli o vašom víťazstve?

Pamätám si, že sme od začiatku boli na čele. Tretí deň sa náš náskok vyšplhal až na 20 minút. Pri poslednom dlhom stúpaní mi však došli sily.  Brat na tom bol dobre a tak si ma zobral na lano a vedenie sme uhájili a v záverečnej etape už sme udržali prvenstvo. Vtedy mala naša bratská pomoc veľký ohlas. Lietal nad nami celý čas vrtulník, ktorý dlho snímal to, ako si ma brat uviazal na lano a ťahal ma až na vrchol posledného stúpania. Neskôr vyšiel v miestnych novinách článok „Balada o Janovi a Milanovi Filipskích“.

V roku 1988 ste prišli do Francúzska na 3. ročník pretekov. Prvé dva ročníky opanovali v prvej desiatke výlučne francúzski pretekári. Vy ste hneď na prvý pokus vyhrali. O rok neskôr ste boli druhí. Dodnes ste jediní víťazovia z nealpskej krajiny. Boli ste sa niekedy na Pierra Mentu pozrieť v roli diváka?

Keď sa konal 20. ročník Pierra Menty, pozvali usporiadatelia všetkých dovtedajších víťazov. Cez francúzsku ambasádu na Slovensku nás kontaktovali a pozvali. Na slávnostnom  ceremoniáli predstavovali všetkých víťazov divákom. Boli sme obaja dojatí, zožali sme možno najväčší aplaus. Možno až vtedy sme si uvedomili s odstupom rokov aké významné bolo naše víťazstvo.

Je paradoxné, že najslávnejší pretek mal taký prostý, obyčajný pohár, keď som sa včera pozeral, je to možno najnenápadnejší pohár v mojej zbierke trofejí. Ale je to trofej najcennejšia.

Vráťme sa na začiatok? Ako ste sa vlastne dostali ku skialpinizmu?

Chodil som na lyžiarske gymnázium v Kežmarku, mojím spolužiakom bol na základnej škole ale aj v Kežmarku Robo Gálfy aj Timotej Zuzula. Roku 1975 v maturitnom ročníku som absolvoval svoj prvý skialpinistický pretek na Roháčoch – „Mini rallye Roháče“ ktorý bol zrejme predchodcom dnešných „Bokami Západnych Tatier“. Aj keď tento pretek sa pre mňa neskončil nejako úspešne, tak tu sa začala moja skialpinistická kariéra, ktorá trvala 10 rokov.

Ako sa liší vtedajšie pretekanie od toho dnešného?

V počiatkoch to bol šport, ktorému sa venovali ľudia z horskej služby a horolezci, trénovalo sa živelne bez akéhokoľvek systému, bez trénerov, čisto intuitívne.

Za našich čias dominoval systém pretekov nazývaný rallye. Bol to dosť komplikovaný systém. Na každú etapu bol stanový časový limit, v ktorom bolo potrebné absolvovať etapu, po prekročení limitu sa pripočítavali trestné minúty alebo body, už vlastne ani to si nepamätám. V priebehu etapy boli časovky do kopca v trvaní od 20 – 30 min, ale aj obrovský slalom na čas. No a po zrátaní časov, takto vzišiel víťaz preteku.

Obrovský slalom sa jazdil samozrejme vo voľnom a neupravenom teréne a vtedy sme jazdili na bežných zjazdových lyžiach, ktoré neboli tak papierovo ľahké, ako dnes. Čiže kvalita lyže mala vplyv na výsledok v slalome, ktorý bol pre celkový výsledok v preteku veľmi dôležitý. To znamenalo, že sme v tom čase nedávali taký veľký dôraz na váhu lyží, tak ako je tomu v dnešnej dobe. Obrovský slalom sa jazdil vo dvojici, ktorá bola uviazaná na lane a z dnešného pohľadu bolo ozaj zaujímavé, ako sa vyvíjala táto technika. Pretože najskôr sa jazdilo prakticky na celú dĺžku lana, kým neskôr sa jazdilo prakticky na úplne krátkom lane.

V tých časoch boli skialpinistické preteky na počiatku, mali ste vtedy špeciálnú stravu a nejakú inú regeneráciu než spánok?

Keď si spomeniem, akú stravu sme vtedy konzumovali, je to až neuveriteľné, že sme dokázali podávať také výkony. Tlačili sme do seba to, čo v tom čase bolo, údeniny,  hlavne veľa šunky, slaniny, horalky, určite nejakú čokoládu, lebo sme si mysleli, že to je to najlepšie. Dnes mi je z toho ozaj smiešne, pretože to nemalo nič společné s optimálnou stravou športovcov, tak, ako ju poznáme dnes.

Čo vás motivovalo k pretekaniu?

Na prvých pretekoch sme sa stretli vtedy so slovenskou skialpinistickou špičkou, ktorou boli také mená ako Pavol Rajtár, Marián Tonkovič, Jožko Gürtler… Vtedy som už absolvoval akosi vážnejšie prvé preteky s Robom Gálfym, no a vtedy sa ukázalo, že dokážeme byť vyrovnaní aj týmto, pre nás vtedy veľkým menám slovenského skialpinizmu. Postupom času sme sa nominovali na prvé zahraničné preteky v Taliansku no a potom to už akosi išlo samé. Nás vtedy prvé úspechy motivovali tak ako každého športovca k ešte väčšej tréningovej drine. Páčilo sa nám, že aj v zahraničí sme si postupne budovali rešpekt a v podstate na každých pretekoch v zahraničí bolo pre nás nemysliteľné umiestnenie mimo stupňov víťazov. To bol prvý aspekt. No a v tých časoch bolo takmer nemožné, vycestovať na „západ“. A práve možnost spoznať svet za železnou oponou, to bola druhá veľká motivácia.

Koľkokrát za sezónu sa vám podarilo absolvovať preteky v zahraničí?

Na preteky v zahraničí nás nominoval horolezecký zväz. Šéfom reprezentácie bol Pavol Rajtár. V priebehu sezóny sa nám podarilo sa zúčastniť pretekov v Taliansku priemerne 5x, okrem toho bolo potrebné absolvovať aj domáce preteky. Cestovali sme na tzv. „devizový prísľub“, vďaka ktorému sme si mohli kúpiť valuty, napríklad 25 dolárov. To samozrejme nestačilo, takže v tom čase, tak ako to bolo bežné sa valuty zháňali kdekade...

Trénovali ste tvrdo, poloprofesionálne alebo iba vo voľnom čase, po práci?

Najlepšie sa nám trénovalo počas vysokoškolských štúdií. Vďaka tomu, že som bol reprezentant, som mal po celý čas štúdia individuálny štúdijný plán, čo bolo naozaj super. No a trénovali sme veľmi tvrdo, takmer denne. Intenzívne sme trénovali nie len rýchlostnú vytrvalosť, ale aj časovky. Ja som robil ekonómiu a času som mal pomerne dosť. Oveľa  ťažšie to mal brat, ktorý študoval medicínu no a tomu individuálny štúdijný plán bol v podstate nanič, nakoľko jemu to jeho štúdium neumožňovalo sa nezúčastňovať štúdijných přednáškách a cvikách. Z dnešného pohľadu, keď trochu lepšie poznám zásady tréningu sa mi ani nechce veriť, že svojou živelnosťou sme dosahovali takú výkonnosť, akú sme dosahovali. Boli aj také týždne, v priebehu ktorých som vybehol na Slavkovský štít aj štyrikrát, čo zrejme nebolo z trénigového hľadiska dobré, možno skôr kontraproduktívne. Trénovali sme sami, bez akéhokoľvek trenérského dozoru, mysleli sme si, že keď večer padneme do postele mŕtvy, tak sme dobre trénovali…

V osemdesiatych rokoch bolo ťažké zohnať výbavu. Ako ste to riešili?

Nebolo to ľahké. Najjednoduchšie to bolo s lyžami, používali sme tie zjazdárske, špeciálne vtedy ešte neboli. Naše prvé lyžiarky boli z Talianska, možno si pamätáte na kedysi známu značku San Marco. No a viazanie to bol problém. Len pre predstavu, známy model Silvretta 404 bol vtedy ešte len v rovine snov. Milan Kriššák z horskej služby vymyslel vlastné viazanie, ktoré malo špičku podobnú „kandaháru“. Špičku spojil s pätkou, pomocou plechu a vymyslel aj vlastnú aretáciu pätky.  Pätku použil z vtedajšieho populárneho viazania Marker Rotamat, to boli také dve pružiny a prišruboval ju k tomu plechu. Bolo to ťažké viazanie, ale boli sme radi, že máme aspoň to. Jednoducho nič iné nebolo, no a toto bola vtedy v podstate bomba. To si dnes nikto z novodobých skialpinistov ani nevie predstaviť.

Stúpacie pásy, to bol ďalší problém. Vtedy sa používali pásy bez lepidla, upevňovali sa na lyže s pomocou remienkov s prackou, čiže rýchla výmena pásov, tak, ako ju poznáme dnes, nebola možná.

Naša rodina žila nejaký čas vo Švajčiarsku a mali sme tam známych. Mama ich poprosila o pomoc a oni nám poslali vtedy prvé nalepovacie pásy. Myslím, že vtedy som mal prvé lepiace pásy na Slovensku.

Dostali ste sa do známej garáže Fritza Barthela v tirolskom Kufsteine, kde si pretekári kupovali ľahúčke viazanie a lyžiarky Tour Lite Tech (TLT). Kto ich mal, bol vo výhode…

Už si po tých rokoch ani nespomínam, od koho sme sa o ľahkom viazaní dozvedeli. Dorazili sme k nemu do garáže v Bad Häringu a on nám pripravil topánky aj viazanie. Ten rozdiel v hmotnosti bol na tu dobu úžasný. Samozrejme, že vtedajšia výstroj sa ešte nedala porovnávať s dnešným ultralight vybavením. Od tej doby najmarkantnejší vývoj prešiel v skialpinistických botách.

My sme boli prví pretekári v Európe, ktorých Fritz vybavil novým pinovým viazaním Tour Lite Tech a lyžiarkami Dynafit s insertmi.

Bolo vtedy možné ufinancovať pretekársky skialpinizmus?

Mali sme šťastie, že sme sa dostali do alpských krajín, urobili sme si kontakty na niektoré lyžiarske firmy a darilo sa nám voziť na Slovensko vybavenie zo západu a tu ho so ziskom predávať. To bola podstatná časť našich príjmov. Druhá bola z prednáškovej činnosti. Fotili sme na diapozitívy a po hoteloch a zotavovniach ROH (pre mladších – Revolučné odborové hnutie) sme robili prednášky o skialpinizme a tým sme si tiež niečo privyrobili. Na alpských pretekoch vtedy ešte neboli žiadne prize money. Keď sme v roku 1988 vyhrali Pierra Mentu, vyhrali sme po prvý krát 10 tisíc francúzskych frankov, to bola pre nás z východu kopa peňazí.

Vo vašej ére pretekalo viac kvalitných slovenských pretekárov, trebárs Robo a Šaňo Gálfyovci alebo Peter Lichý. Trénovali ste niekedy spolu, podporovali ste sa navzájom? Alebo išlo viac o rivalitu?

Trénovali sme individuálne. V osemdesiatych rokoch boli medzi Slovákmi asi 3 dvojice, ktoré boli konkurencieschopné medzi pretekármi z Álp. Okrem nás vtedajšiu špičku tvorili bratia Gálfyovci a Viktor Beránek s Petrom Lichým.

Prišla zamatová revolúcia, otvorili sa hranice, ako to ovplyvnilo Vaše pretekanie?

Vôbec, pretože my sme v tom čase s pretekaním končili. Mali sme už rodiny, zamestnanie a tak sa dá povedať, že víťazná Pierra Menta bola naším vrcholom, o rok neskôr sme boli ešte druhí a po zamatovej revolúcii  sme už nepretekali.

Ján Filipský, Tatry 2019 Skrýt poznámky

Ako dlho ste pretekali, mali ste aj iných partnerov?

Začínal som so Števom Estočkom prvé preteky Minirallye Roháče v 1978 sme išli spoločne. To bol záchranár horskej služby. V lete 1979 sme išli s rodičmi na dovolenku, na Balatón. Ja s bratom sme tam išli na bicykloch. Deň pred odchodom som stretol Števa, bavili sme sa, ako budeme trénovať na nasledujúcu sezónu. O pár dní neskôr sa bohužial stala tragická nehoda, keď pri záchrannej akcii vrtuľníkom v Mlynickej doline prišiel Štefan a niekoľko dalších záchranárov o život.

Potom som nejaký čas pretekal v dvojici s Timom Zuzulom, otcom našej skvelej slalomárky. Nakoniec sme vytvorili úspešnú dvojicu s bratom Milanom a spolu sme to dotiahli až do konca našej kariéry.

Nebolo to komplikované, pretekať v tíme s bratom?

Medzi nami to bolo úplne v pohode. Mali sme nacvičené strojové tempo, obaja sme vedeli robiť rovnako dlhé kroky, bola medzi nami nielen pohybová ale aj mentálna symbióza. Vekovo sme si veľmi blízki, je medzi nami rozdiel len 22 mesiacov. Celý život sme spolu výborne vychádzali, vzájomne sme sa dokázali podržať a aj dnes si radi spolu zašportujeme. 

Na čo z tých čias najradšej spomínate?

Tie časy hlavne medzi pretekmi, to si dnes ozaj asi nikto nevie predstaviť. Keď sme potrebovali prečkať týždeň do ďalších pretekov, samozrejme sme nemali prostriedky na normálne slušné bývanie a tak sme sa potrebovali na ten čas niekde zložiť. Koľkokrát sme autá mali odstavené niekde na parkovisku, kde sme sa rozložili a takto bývali pri plynových varičoch, prekrytí celtami celý týždeň. Horšie bolo to, že väčšinou v tom období bolo zlé počasie a veľmi často nám pršalo, to bolo zlé. Avšak raz pri Bormiu sme sa ocitli pri prírodných termálnych kúpeloch a to bola na tú dobu pre nás bomba, na ktorú stále rád spomínam.

Ján Filipský s manželkou Dagmar na cykloopretekoch na Sicílii Skrýt poznámky
Zlava Ján, Dagmar a Milan Filipskí Skrýt poznámky

Idete si dnes ešte zapretekať, alebo už len v pohode na túry?

Dnes už chodím na pohodové túry, najčastejšie s manželkou, snažíme sa šliapať, čo najčastejšie to ide. Teraz v dobrom žasnem, ako sa stal zo skialpu masový šport.

Čo vlastne robíte v civilnom živote a ako sa Vám darí?

Venujem sa zahraničnému obchodu v potravinárskom priemysle, Milan pôsobí ako lekár, je skvelý ortopéd a pôsobí striedavo v Atlante v USA a v Kežmarku. Pred štyrmi rokmi sme sa začali intenzívnejšie venovať cestnej cyklistike, opäť ju robíme spoločne. Máme radi preteky podobného charakteru ako bol skiaplinizmus, so zameraním na dlhé a výškovo náročné preteky. Chodíme pravidelne na hobby preteky v Taliansku Gran fondo Feltre s dĺžkou okolo 200 km a 5100 výškových metrov, potom v rámci Tour de France, je pretek určený pre verejnosť, ktorý býva v oblasti najťažších horských etáp, tam chodí okolo 16000 cyklistov - obrovský zážitok alebo 5etapový pretek okolo Sicílie.

Ďakujem za rozhovor.

Ján Filipský (*1959) a Milan Filipský

reprezentanti Československa v skialpinizme

  • Pierra Menta 1988 – 1. miesto 
  • Pierra Menta 1989 – 2. miesto
  • Tour du Mont Blanc – 1. miesto

Zajímavé odkazy:

Prehľad výsledkov 4dňových pretekov Pierra Menta

Preteky Pierra Menta, Areches-Beaufort