Prežil si detstvo v horách nebo v meste?

Brezno je síce  mestečko na južnej strane Nízkych Tatier ale starých rodičov som mal na dedine. Takže vždy skôr mimo mesta a takmer vždy to bolo spojené s prírodou. Nízke Tatry – Chopok či Ďumbier som videl z kopca nad domom, kde som bol často a samozrejme , že ma ťahali. Ako si pamätám od malička, vždy som sa s radosťou  pridal niekde, kde sa šlo športovať.  Prechádzky, túry, futbal či lezenie po stromoch atď.  Všetko, len aby som nesedel doma.  A nikdy som sa nesťažoval. Asi sa mi nestalo, že ma niekde volali a nechcel som ísť. Mám stále spomienku na mojich 6 rokov, keď som bol prvý krát vo Vysokých Tatrách a nechceli ma zobrať na Slavkovský štíť.  Že vraj to bude ťažké. Nesúhlas vtedy nepomohol. Až o nejakých 17-18 rokov neskôr som si ho vybehol ráno na rozcvičku.

Brenta - časovka. Skrýt poznámky
Brenta 1991 - s Rasťom Frankom na štarte časovky. Skrýt poznámky

Kde si sa naučil lyžovať?

Veľká vďaka otcovi. Bol a je síce srdcom bežkár či biatlonista (veľa rokov bol šéfom Biatlonového zväzu a stále biatlonu pomáha) ale brával ma na Čertovicu. Tam „pomáhal“ vlekárom (a ja som jazdil dokola z predu). A časom ma otec pribalil k miestnemu lyžiarskemu klubu – Mostáreň Brezno. A tak to začalo. Postupne pribudli preteky takmer každý víkend a už som sa nezastavil až do ukončenia vysokej školy v mojich 26 –tich rokoch. Ale prelomom bolo iste lyžiarske športové gymnázium v Kežmarku. Lebo to nebolo len o lyžovaní ale aj o tréningu. Môj tréner Kamil Povrazník na nás robil dookola rôzne testy a „výskumy“, ale hlavne nám dal systém tréningu, kedy sme sa učili poznávať, ako reaguje telo na záťaž a pripravuje sa na deň „D“. To bolo niečo, čo môžu závidieť aj dnešné školy a kluby. Bol som dieťa šťasteny, že som tam vtedy bol. A samozrejme, že sa na mňa aj čosi pribalilo.

Pokial viem závodil si na kole a na lyžich. Bol si úspešný?

Lyžovanie bolo jednoznačne číslo 1. Mal som aj nejaké tie medaily na úrovni Československa v junioroch, resp. ďalej na univerziáde (vtedy aj tak takmer všetci konkurenti študovali). Ale na repre som objektívne nemal. Asi hlava. Tie krátkodobé športy mi nikdy až tak nešli. Ale kondične som bol na tom celkom fajn. Stále keď si pozriem moje testy, tak dnes je to mnohým až veľmi vzdialené. Áno, je iná doba – ako hovoria.

A bike – to nie, to bolo neskôr len ako príprava, nebol v tom žiadny pretekový zámer. Aj keď som sa dokázal celkom ponaháňať s cyklistami, bola to len zábava a šetrenie kĺbov. A tréningová jednotka.

S Rasťom Frankom na Brente - 5 miesto - náš prvý veľký pohár. Skrýt poznámky

Miro, popíš svoje skialpinistické začiatky…

Keď som mal asi 17, tak sme mali lyžiarske preteky v Žiarskej doline. To sa šlapalo na štart na pešo – dnes by to asi nikto už nechcel. Ale v 1. kole som vypadol a nemal som čo robiť. Tak mi Gabo Jamnický, tiež bol jedným z trénerov  v Kežmarku, požičal zatiaľ skialpy. A mne nebolo veľa treba. Obehal som okolité žlaby. Paráda. Bol krásny deň a výhľady fantastické. A chytilo ma to. Ale bol som študent s prázdnym vreckom a vtedy sa materiál len „nosil“ zo zahraničia, takže ešte to bola dlhšia cesta. Ale Gabo ma zobral na jar na 2-dňové preteky, len tak bez tréningu na požičanej výstroji. Už večer sme ale šli na chatu. Bola tma a pre mňa prvý zážitok z takého presunu pri svetle. Potom pri večeri a guľáši som len počúval slová od skúsených borcov a závidel. Ráno sme šli na etapu. Ale mne sa hneď pokazilo viazanie a trvalo takmer ¾ hodiny kým sme to doriešili.  Keďže sa šlo len na limit tak sme to chceli dobehnúť. Bolo by to ok, ale mne za mlada organizmus spaľoval akosi rýchlo. Keď už som všetko zjedol a stále bolo málo, Gabo vyťahoval posledné tromfy. Pomaranč  a zavárané broskyne v 7 dcl sklenenom pohári. Pomohlo na chvíľku ale onedlho som šiel kolenačky. Jedol som sneh a trasúcimi sa rukami a nohami som sa nejak presúval ďalej. Asi by to bol môj koniec, ale kontrola na vrchole mala celú čokoládu a len pre mňa. Pôsobilo to ako zázrak. Ako živá voda. Zrazu som si vykračoval akoby sa nič nestalo. Na druhý deň som si chodil ako skúsený harcovník. Videl som že ani tí najlepší nie sú iní jako ja. A to som bol vlastne len tretí krát na skialpoch.

No a potom po pár rokoch som opäť išiel do Žiarskej už s veľmi skúseným Peťom Lichým. Mali sme ambície sa fakt dobre umiestniť (jasné, že sme chceli vyhrať) ale tragédia , ktorá sa stala na druhý deň to všetko rozmetala. Na pár rokov bol preto stop podobným podujatiam . A začal som potom dobrodružstvo opäť s Gabom, už v zahraničí, na Rallye Adamello.  To sme dostali parádnu školu. Ale zážitky to boli také, že už som sa začal skialpinizmu venovať naplno. 

Rok 1991 výber Slovenska v Taliansku. Skrýt poznámky

Robil si skialp jako vrcholový športovec alebo jako nadšený amatér, ktorý mal bežné zamestnanie?

V 1990 roku sme boli na spomínaných pretekoch na Adamelle. Žena sa mi smiala, že to bolo moja svadobná cesta. To bol máj. V lete som skončil vysokú školu. V septembri  sa mi narodil syn a nastúpil som na vojnu, kde som bol 5 mesiacov. Ale už bola iná doba a po 16 hod som mal voľno. Takže ostatní chodili na pivo a ja na tréning. Od marca 1991 som nastúpil do Železiarní v Podbrezovej, kde som bol normálne zamestaný. Na všetko som si bral dovolenku alebo voľno. A aj z európskych pretekov sme autom mastili celú noc v jednom kuse aby som bol v pondelok ráno v robote a nevymeškal. Takže normálne v práci na 8 hodín. Nerobil som manuálne, takže to šlo. Aj keď som robil občas na smeny ale aj tak príchody do a z práce som stále zamieňal za tréning. Doteraz nechápem, keďže rád spím, ako som mohol vstávať o 4.30 a bežať cez kopec na 6 hod do roboty. Ale asi som to veľmi chcel. Po obede domov, zase nejak cez kopce. Cestovaniu autobusom som sa vyhýbal. Občas po nejakej dobe som už ani netušil koľko stojí lístok na bus.

Štart na M SR a ja ako vždy na čele. Skrýt poznámky
M SR jednotlivcov - s Petrom sme si došli spolu po víťazstvo. Skrýt poznámky

Aké bolo Tvoje materiálne zabezpečenie?

Áááá to bol dosť problém. V princípe som ale chytil presne štart éry techového viazania. Takže moja prvá kúpa išla správnym smerom. To bol práve rok 1990. Tech som si ale nevedel ani poriadne zapnúť. Na spomínanom Rally Adamello som mal s tým premiéru. Vypínalo mi to hneď po štarte a tak som sa obzeral po pretekároch, že čo s tým robia aby to nevyplo. Zistil som to až po pár pokusoch.

Vtedy sa ale rapídne menil materiál. Od dosť dlhých ťažkých lyží (samozrejme aj ťažké lyžiarky a viazanie) sa prechádzalo neustále na niečo ľahšie. Vtedy som mal pocit, že viazanie, napr. v Taliansku robia v každej dedine. Bolo veľmi veľa typov, takých po domácky urobených. Ale niečo vydržalo do dnes, len už sú to poriadne firmy.

Lyže bola zváštna kategória. Každý rok prišiel niekto s niečím novým a o dosť ľahším. Za tri roky som aj ja osobne prešiel z 1400 gr na cca 800 gramov, keď prišli Dynastary neuveriteľne ľahké. Ale k nim sme sa dostali až vtedy, keď sme boli tretí na Pierra Mente s Dušanom Triznom v roku 1993. Lebo keď videli na čom som bol tretí, tak nás sponzorsky podporili. Ale to by ste neuhádli, na čom som šiel. Riskol som to a v našom obchode sa predávali pre deti či juniorov štandartné penové ARTIS DISCO. Na tie som namontoval techa. A nezlomil som ich. Zvládli preteky na Ďumbieri, v Žiarskej doline a potom aj Pierra Mentu. Boli na vyhodenie, ale poslúžili. Tretie miesto mi nik nezoberie. Škoda, že firma už nefunguje, mohli to mať v múzeu.

EP 1993 v Žiarskej doline Skrýt poznámky

Mal si v ére po sametovej revolúcii nejakých sponzorov?

Jasné, že bez toho to nešlo. Zo zväzu – Jamesu – išlo len čosi drobné a nestačilo na cestu, ak ste si nezohnali čosi viac. A na materiál a také veci, s tým sa nikto netrápil. Takže sponzori. Áno, mal som viacerých ale dvoch naozaj sponzorov (rodičov nepočítam aj keď by som mal).

A to v Podbrezovej ako môj športový klub, tam to bola naozaj veľmi výrazná pomoc. Trvalo to naštastie niekoľko rokov. A potom ešte DSD Rohrer pri Piešťanoch, kde majiteľ  Laco sa k tomu postavil naozaj veľkoryso a pocítil som, čo je to sponzor. Od vtedy sme sa naučili inak aj plánovať cesty na preteky, aklimatizovať sa na danom mieste, normálne sa stravovať či bývať apod. Fakt veľká vďaka obom. Vďačím za veľa. Ale hlavne, my sme mali motiváciu cestovať a vyhrávať, kde sme prišli. To teraz akosi nevidím. Motivácia je prvoradá.

Dojazd do cieľa na Les Contamines (FR). Skrýt poznámky

Za pútavé odpovede ďakuje Michal Bulička, skitour.guru

V druhom diele sa dočítate o tom, ako tvrdo Miro trénoval, a jako sa pretekársky skialpinizmus vyvíjal…Už o týždeň.