Alexander, viem, že máš hneď niekoľko celoživotných lások. Patrí k nim lezenie, fotografovanie, skialpinizmus, resp. ako ty sám skromne hovoríš "horské lyžovanie", a v neposlednom rade aj tvoja celoživotná partnerka Monique alias "Myška". Aké boli tvoje začiatky lyžovania vo Vysokých Tatrách?
...podľa môjho denníka to bolo 26.12.1949. S naším otcom a mojím bratom sme boli na Popradskom plese. Tam sme stretli aj otcovho kamaráta Jána Friesza. Predtým sme vždy lyžovali len v Poprade, v blízkosti nášho domu, na tzv. "cintorínskom kopci". Bývali sme na hlavnej ulici, oproti evanjelickému kostolu. Otec tam mal obchod s potravinami, ktorý bol znárodnený a predajňa sa volala Zdroj. Od nás stúpal terén smerom k cintorínu, kde sme sa aj učili lyžovať.

Kto boli v detstve tvoje lyžiarske, resp. horolezecké vzory?
Ja som vlastne nemal nejaké špeciálne vzory, moje lyžiarske a lezecké začiatky neboli vôbec výkonnostne zamerané. Ale v Poprade to bol najprv môj otec zvaný Sándor a jeho brat Ján, priateľ môjho otca Ján Friesz, aj o niečo mladší Ján Lichý a ďalší. Naša rodina bola multikultúrna a doma sme hovorili po nemecky. Otec mal veľa horských kníh v nemčine. Ja som sa do nich pustil a našiel si mnohé osoby, ktoré som obdivoval. Medzi nimi hlavne Julius Kugy z Júskych Álp, neskôr Hermann Buhl, Gaston Rébuffat atď. Neskôr som dostal knihu Švajčiara Sylvaina Saudana, extrémneho lyžiara, ktorého som absolútne obdivoval.

1955 Voli chrbat, Jožo Štefko, Alex Luczy, Mišo Lukáč, Jan (Hanzo) Lichý Skrýt poznámky
1955 Svištovy štit, Rudo Gedeon, Jano Skok, Pavol Gallo Skrýt poznámky
1956 Velká Studená Skrýt poznámky
1956 Furkotský štít Skrýt poznámky
1958 Zlomiska Skrýt poznámky
1959 Nizke Tatry, s Leo Longauer Skrýt poznámky

Kto boli tvoji parťáci na prvých samostatných lyžiarskych a horolezeckých túrach vo Vysokých Tatrách?
Najprv som chodil na lyže s bratom Gustavom a bratrancom Jánom. Potom sa pridružili aj moji priatelia zo základnej školy, najčastejšie môj kamarát Rudolf Gedeon. Od 15 rokov sme chodili na lyžiarske túry do Tatier bez dospelých, teda museli sme si vyvinúť vysoký pocit zodpovednosti. Liezť som v Tatrách začal hlavne s Michalom Lukáčom, ktorý bol odo mňa o niekoľko rokov starší. Ale prvé tatranské lezecké túry som urobil v roku 1955 s priateľmi z Popradu – Pavol Šablatura, Milan Rybanský a Juraj Weincziller. Ja som z nich bol najmladší. O rok neskôr to bol Ján-Johann Kaňa a Rudolf Gedeon. Aj s mojím bratrancom Jánom Luczym a bratom Gustavom som urobil niekoľko túr.

Počas strednej školy to bol Ján-Johann Kaňa. Ukončili sme spolu priemyslovku v Košiciach a stavebnú fakultu v Bratislave. Ale ja som nebol v týchto časoch veľmi aktívnym lezcom a lyžiarom, lebo som žil ďaleko od Tatier a musel som sa v prvom rade starať o moje štúdium. Liezlo sa v lete cez prázdniny a v zime sa na Vianoce lyžovalo.

Po vojenčine sa Ján-Johann Kaňa za mojej prítomnosti zabil v Alpách v oblasti Mont Blancu. Mojimi lezeckými partnermi v 60. rokoch boli najmä Milan Kriššák, Jozef Botka, Ivan Matray, Pavol Rajtár, Pavol Vavro, Vladimír Launer, Milo Neumann, Michal Orolin a Laco-Tatko Janiga. Ale na lyžiach hlavne Gedeon, Kriššák a Botka.

Čo ovplyvnilo výber tvojho profesijného zamerania?
Môj otec bol ako živnostník po roku 1945 v Poprade vyhlásený za "nepriateľa ľudu". Ja som podľa riaditeľa základnej školy mal ísť pracovať do bane. Ale môj otec vybavil zázrakom stavebnú priemyslovku, takže som z jednej hodiny na druhú spadol do remesla, ktoré som potom robil celý život. Aj Jan Werich hovoril: "Život je jenom náhoda."

Aké boli počiatky tvojho celoživotného koníčka – fotografovania?
Ako dorastencom nám rodičia na Vianoce darovali detské fotoaparáty. Ja som dostal bakelitový dvojoký český fotoaparát zn. Fokaflex. Otec nás naučil vyvolávať filmy a dali sme sa do fotografovania. Nejakým zázrakom to fotografovanie vydržalo dodnes. Ešte v ČSSR som si kúpil dvojokú Yashicu 6x6. To už boli technicky lepšie výsledky. Vo Švajčiarsku som si kúpil Bronicu 6x6 s troma objektívmi. To vážilo spolu 6 kg. Chodil som s tým na lezenie a lyžovanie. Z dnešného hľadiska je to úplná blbosť. Ale technická kvalita záberov za to stála. Len neskôr som prestúpil na Pentax Spotmatic 24x36 a teraz fotím len s malými vreckovými aparátmi, posledný sa volá Lumix.

1967 Velka Studená, Botka, Jana Skrýt poznámky
1967 Velká Studená, Botka, Jana Skrýt poznámky
1968 Malý Závrat, Kriššák a Botka Skrýt poznámky

Získal si celú radu ocenení za svoje diela v horskej fotografii. Ktorých si vážiš najviac? Venoval si sa neskôr umeleckej fotografii, tzv. kolážam. Môžeš nám k tomu povedať trochu viac?

Prvú koláž som urobil pre slávneho horolezca a redaktora mníchovského časopisu Alpinismus. Veľmi ju pochválil. Videlo sa mi, že montážou sa dá z fotografií urobiť niečo "viac" ako z obyčajného záberu. Odvtedy sa tým stále zaoberám, učím sa a baví ma to. Začiatkom 21. storočia som prešiel na počítač a digitálnu fotografiu. Učím sa stále a pri učení aj zomriem. Mal som veľa ocenení v medzinárodných fotosúťažiach. Teší ma to, ale s časom na to nie som až taký hrdý. Na českej internetovej stránke horydoly.cz boli moje fotografie niektorými ľuďmi ostro kritizované, označili ma za diletanta a výrobcu gýčov. Ani to ma však nevyviedlo z rovnováhy a robím si ďalej to, čo ma baví.

Aké máš spomienky na rok 1968 a prečo si v roku 1969 emigroval na "západ"?

Popradská ŠtB sa rozhodla urobiť zo mňa donašača, špicľa, alebo v ich žargóne agenta. Odmietol som a po diskusii doma mi nezostalo nič iné, len emigrovať. To som aj v roku 1969 urobil a usadil sa vo Švajčiarsku. Emigráciu som nikdy neoľutoval, naučila ma žiť inak a spoliehať sa len sám na seba. Samozrejme, keď sme sa vzali s manželkou Monique, zvanou Myška, zodpovednosť nesieme obaja. Tu, vo Švajčiarsku, žijem už 54 rokov.

Nechýbal ti domov, rodný Poprad, Vysoké Tatry?

Keď emigruješ, musíš sa absolútne rozlúčiť so svojou bývalou vlasťou. Ak sa ti to nepodarí, exil ťa urobí psychickou ruinou. Túžba po domove je zakázaná. Na to sa treba pripraviť. Ja si namýšľam, že sa mi to podarilo a v exile som naozaj nemal žiadne psychické problémy. Keď som sa ako cudzí občan po 20 rokoch prvýkrát vrátil pod Tatry, bol som rád, že som videl mamu, priateľov a Tatry, ale mal som pocit, že som v cudzej krajine. Poznám však v exile veľa ľudí, ktorí trpia túžbou po domove, a to im vzalo celé šťastie, ktoré by inak v exile mohli zažiť. Na pohreb môjho otca v roku 1977 som sa ani nepokúsil prísť. Mal som totiž švajčiarsky azyl a bol som oficiálne "bez štátnej príslušnosti". Navštíviť krajinu pôvodu sme mali zakázané, stratili by sme azyl. Tak som pokojne žil vo Švajčiarsku a veľa som necestoval. Ak emigruješ, musíš sa vnútorne vyrovnať s tým, že svojich rodičov, krajinu a priateľov už neuvidíš. Nikto vtedy netušil, že v roku 1989 príde prevrat a koniec komunizmu. Keď boli rodičia v penzii, mohli ma navštíviť. ŠtB im dokonca navrhla, aby u mňa vo Švajčiarsku zostali a ušetrili si penziu. Niektorí lezeckí priatelia ma tu v cudzine aj navštívili, napriek tomu, že to bolo v ČSSR prísne zakázané.

1968 Javorovy štít - Kriššák, Botka, Luczy. Skrýt poznámky
1968 Zbojnícka chata, po navrate z Javorovy, zlava Botka, Kriššák, Luczy Skrýt poznámky
1969 Východna Vysoká 2429 m.jpg Skrýt poznámky
1969 Tupá Končistá, s Rudom Gedeonom Skrýt poznámky
1969 Tupá Končistá, s Rudom Gedeonom.jpg Skrýt poznámky

Aký bol tvoj život vo Švajčiarsku? Práca, rodina, koníčky?

Moja vtedajšia priateľka z Brna ma však hneď v prvý deň opustila. Len o tri roky neskôr som spoznal svoju terajšiu manželku Monique, zvanú Myška. Pochádza zo Ženevy a musel som sa naučiť po francúzsky. Potom sme mali dve deti a moje lezenie a lyžovanie ustúpilo do úzadia. Ale liezli sme veľa v blízkej Jure. Sú tam cesty dlhé, 16 dĺžok lana v 5. stupni obtiažnosti. To by bola veľká túra aj v Tatrách. Až vo veku 45 rokov, keď boli deti samostatné, sme s manželkou začali intenzívne lyžovať a liezť aj v Alpách. Všetky moje najťažšie lezecké túry v Alpách som urobil s manželkou vo veku 45 až 55 rokov. Lyžiarske túry, ľahšie aj ťažšie, kratšie aj dlhé, sme robili spolu už desaťročia, je ich niekoľko stoviek. Ako stavebný inžinier som pracoval hlavne v projekcii ciest, mostov a tunelov. Naše mesto Biel-Bienne je dvojjazyčné, a všetky technické výrazy treba ovládať po nemecky aj po francúzsky. Učil som sa celý život.

Mohol by si nám, prosím, podrobnejšie opísať, ako presne ste sa zoznámili s manželkou Monique? A pár slov o tvojej rodine?

Exil vo Švajčiarsku som začal sám. Som presvedčený, že naučiť sa byť sám a mať vyrovnanú psychiku je v každom živote veľmi dôležité. Len po troch rokoch som sa úplnou náhodou dostal na trekking švajčiarskeho alpského klubu (nebol som členom) do indických Himalájí. Tam som stretol Monique (jej rodnou rečou je francúzština, ktorú som neovládal), ktorá bola jedinou slobodnou ženou na tomto výlete. Hneď som sa do nej pustil. Naučil som sa len jednu francúzsku vetu: "Tu es une femme extraordinaire", čo znamená "Ty si neobyčajná žena". To stačilo. Začali sme spolu chodiť a ja som sa usilovne učil francúzštinu. Jej prezývka "Myška" pochádza od malého hlodavého zvieratka. Páčilo sa jej to a teraz ju tak volám. Vychovali sme dve deti a spolu sme absolvovali stovky lyžiarskych a lezeckých výletov. Ale len v Alpách, švajčiarskych a francúzskych. Po svete sme necestovali. Máme dve deti, dcéru a syna, ktorí sú už roky samostatní a nemusíme sa o nich starať. Našu úlohu rodičov sme týmto splnili.

Čo ti hory dali a čo ti vzali?

Hory mi dali moju manželku Myšku, s ktorou sme spolu už 50 rokov. Dali nám ešte aj veľa radosti a zážitkov, ktoré by som bez hôr nikdy nemohol mať. Čo mi hory vzali? Môjho otca, ktorý sa zabil v roku 1977 na Širokej veži v Tatrách, mojich priateľov Jána-Johanna Kaňu a Milana Kriššáka, ktorí boli tiež obeťami hôr. Aj ja som mal v horách "obrovský prúser", v roku 1959 sa podo mnou na hrebeni vylomil skalný blok a dĺžka pádu bola 45 metrov. Bol len zázrak, že som to prežil. Tento úraz ma však urobil silnejším.

Rád by som sa ťa tiež spýtal na prvý historicky doložený skialpinistický prechod Vysokých Tatier uskutočnený 21. 5. 1967.
V tých časoch bola oficiálna línia horolezcov len zimné lezenie. Lyžiarske túry robilo len niekoľko málo „iných“ outsiderov. Ja som k nim patril. Prechod som zorganizoval ja, v máji už nebola zimná lezecká sezóna, a tak moji priatelia sa dali na tento podnik nahovoriť. Ale bol to aspoň pre mňa len výlet do Tatier počas víkendu. Teoreticky sme chceli ísť zo Zeleného plesa až na Popradské pleso, ale nebola to dogma. Vtedy bolo v Tatrách veľa snehu a išli sme vždy po snehu. Ale bez lyží s turistickým viazaním a bez stúpacích pásov. To sme nemali. Výlet sa nakoniec podaril a známym sa stal až desiatky rokov neskôr. Nálada v našej spoločnosti bola bezstresová. Veľa sme sa smiali a keď sme došli na Prielom a videli sme Železnú bránu, tak sme boli presvedčení, že na Popradské pleso dôjdeme. Nasledujúci plagát – reklamu urobila dcéra Ivana Matraya.

Tvoje najobľúbenejšie skialpinistické túry na Slovensku, resp. vo Švajčiarsku?
Za mojej rannej mladosti sme chodili väčšinou na Zbojnícku chatu a keď boli podmienky, tak na Svišťový štít, Malý Závrat alebo Priečne sedlo. Často sme chodili aj na Popradské pleso, do doliny Zlomísk a do Mengusovskej doliny na Volí chrbát. Tieto túry sme mali asi najradšej. V Alpách sme v zime strávili mnohé týždne vo švajčiarskej doline Entremont, severne od priesmyku Grand St. Bernard. Mali sme tam prenajatú izbu v dedine Bourg St. Pierre v 1630 m n. m. Túto oblasť dôverne poznáme a boli sme tam aj veľmi šťastní. Na lyžiach sme aj vystúpili a zlyžovali z viacerých veľkých alpských vrcholov ako Mont Blanc, Monte Rosa, Finsteraarhorn, Alphubel, Allalinhorn, Piz Palü atď.

S manželkou Monique Skrýt poznámky
S ženou svojho života, prezývanou Myška Skrýt poznámky
Foto z roku 1996, keď Slovenskí vodcovia dostali diplomy UIAGM, medzinárodne platné. Zľava: Robert Galfy, Alex Luczy, Pavol Rajtar vo švajčiarskom Zermatte. Skrýt poznámky

V roku 1996 si sa stal horským vodcom s medzinárodnou licenciou UIAGM, v tom istom roku, keď do tejto medzinárodnej organizácie vstúpila aj Slovenská republika. Venoval si sa tejto činnosti ďalej aj profesionálne?
Keď som prišiel do Švajčiarska, môj tatranský diplom horského vodcu bol neplatný. Preto som si zarábal na živobytie ako stavebný inžinier. V horách som bol amatérom. Až v roku 1996 som obdržal medzinárodne platný diplom horského vodcu. Ale mal som už 57 rokov a to bolo neskoro na vybudovanie si vodcovskej kariéry. Napriek tomu som často vodil, hlavne dvoch vekovo rovnako starých priateľov. Väčšinou gratis. Inak som si klientelu nehľadal. Ale aj všetky túry s mojou manželkou boli vodcovské, lebo som musel vybrať a určiť cieľ, pripraviť sa, viesť celú túru hore aj dole a prevziať celú zodpovednosť. Som hrdý na to, že sme nikdy nemali ani ten najmenší „prúser“.

V ktorých horách okrem Európy sa ti najviac páčilo? Máš odtiaľ aj nejaké fotografie?
Bohužiaľ, ani nie. Ako som už hovoril, s manželkou sme sa zoznámili na trekingu v Indii. Keďže sme sa brali „starí“ a mali potom dve deti, sedeli sme často doma a horské výlety sa redukovali len na Švajčiarsko a výnimočne aj Francúzsko. Ako starci sme chodili na dovolenku k Stredozemnému moru a na ostrovy v Atlantiku. Tam sme turisticky navštevovali aj hory.

V roku 2016 si vydal autobiografickú knihu Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr. Cítiš sa aj vo svojom pokročilejšom veku stále tým tulákom?
Určite áno. Hory nás stále priťahovali aj vo vyššom veku. Záleží to na zdraví, kondícii a hlavne na motivácii. Aj dnes chodíme na naše výlety, kratšie a menej náročné ako za mladosti. Lyžiarske túry a lezenie sme v našom veku 84 rokov ešte nezanechali. My nepoužívame označenie „skialpinizmus“, podľa nás je to veľmi honosný a prehnaný názov. Stačí „lyžiarske túry“ alebo „výlety“.

Ďakujem ti za rozhovor a prajem tebe aj tvojej žene „Myške“ ešte mnoho spoločných lyžiarskych túr.

Alexander Luczy (1939)
Rodák z Vysokých Tatier, svoje mládí prežil s rodinou v Poprade. Už od detstva sa u neho prejavovala láska k horám a vysokohorským lyžiarskym túram, ktoré podnikal spoločne so svojím otcom Gustavom Alexandrom Luczym, vynikajúcim horolezcom, skialpinistom a znalcom Vysokých Tatier. Počas stredoškolského štúdia v Košiciach sa dostal do skupiny horolezcov, ktorí výrazne ovplyvnili jeho celoživotnú lásku k horolezectvu a skialpinizmu.

Vysokoškolské štúdium absolvoval v Bratislave, kde získal titul stavebného inžiniera. Kvalifikáciu horského vodcu získal v roku 1968. O rok neskôr (1969), krátko po Pražskej jari, emigroval do Švajčiarska, kde žije dodnes. Svojich koníčkov – hôr a fotografovania – sa nevzdal ani v zahraničí. Alexander Luczy je uznávaným horským vodcom s medzinárodnou licenciou UIAGM a už od mladosti sa venuje aj horskej digitálnej fotografii.

Je držiteľom mnohých medzinárodných fotografických ocenení a ceny Grand Prix vo Svetovej súťaži horskej fotografie v Antibes vo Francúzsku. Doposiaľ mu vyšli dve knihy o rodnej vlasti – autobiografická publikácia Spomienky na Tatry a exil v roku 2008 a jej rozšírené vydanie Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr v roku 2016.

V tištěné verzi a v českém jazyce vyšel článek v časopisu Snow 150.