Ako to začalo 
Určite to poznáte. Mrazivé ráno na horskej chate, na oblohe plech, slnko ešte za hrebeňmi, ticho v doline, biele svahy bez poškvrny … Každý z nás pozná ten pocit, ktorý ho tam ťahá, ten pocit keď si hore, keď stojíš na hrebeni a vidíš na obe strany. Tá nedočkavosť toho zážitku a pocit neopakovateľnosti často zabráni správne sa rozhodnúť. Ale  poďme pekne od začiatku…

2. marec 2006, odlietame z Bratislavy do Sofie, cieľ pohorie Rila – dolina Maljovica (Malyovitsa). Pre mňa neznáma oblasť, neznáme podmienky, nič som si dopredu nenaštudovala (už táto prvá vec sa vymykala môjmu štandardu výjazdov na hory). Dostala som sa k tejto akcii totižto dva dni pred odletom, keď vypadol z partie jeden člen a mne bola ponúknutá voľná letenka. Odlietam teda do neznáma s piatimi ďalšími chalanmi na skialp na Maljovicu. Ešte ten večer prichádzame po asi dvojhodinovom výšľape v snehovej víchrici na chatu Maljovica (1950 m). Večer strávime v družnom rozhovore s chatárom, kedy podrobne preberáme aké sú podmienky za posledné dni a kam môžeme vyraziť. Silný SZ vietor a vytrvalé sneženie poslednej periódy doslova zaviali južné a východné svahy, preto plánujeme niečo do SZ expozície, kde by to malo byť sfúkané, čo nám odporučil aj chatár s poznámkou, že nech si ale dávame veľký pozor a určite nech nejdeme na nafúkané východné a južné svahy.

Prvá túra dolinou
3. marca. 2006 ráno o 6 hodine balíme, aby sme čím skôr vyrazili. Vzhľadom na podmienky a výstrahu chatára plánujeme doobeda vybehnúť len kúsok do doliny, kým sa do tej masy neoprie slnko a čím skôr sa vrátiť na chatu. Ráno je jasno, – 18°C, dolina v tieni, avšak stále silný vietor. Pridávame na tempe dolinou nielen na zahriatie, ale v skupine panuje aj mierna nervozita, keďže si každý uvedomuje zvýšené lavínové nebezpečenství. Lenže nik nie je schopný ako prvý začať presviedčať ostatných na návrat, je až príliš fascinujúco okolo nás.

Postupujeme veľmi rýchlo a tak sme za cieľ dnešného dňa vybrali západnú stenu vrcholu Lovnica (2695 m) v závere doliny. Už okolo 9. hodiny ráno sme na jej vrchole, tu trávime aspoň hodinku fotením, výhľadmi, oddychom. Pozeráme sa na protiľahlé východné svahy Maljovice, z ktorých v pravidelných intervaloch padajú fascinujúce prachové lavíny. Počas nášho pobytu na vrchole padli aspoň tri veľké. Avšak bezproblémový zjazd z vrcholu Lovnice nás upevnil v presvedčení, že v západných expozíciách svahov to bude bezpečné, bolo tvrdo a sfúkané.

Osudné rozhodnutie
Preto porušujme náš plán cestou vrátiť sa dole dolinou k obedu na chatu, rozhodujeme sa pre výšľap ešte jedného, menšieho žľabu, tiež západnej expozície, týčiaceho sa hneď nad nami (cca 800 m, sklon do 40 st., v hornej časti do 35.). Avšak už bolo poludnie, na slnkom osvietených svahoch sa otepľovalo. Žľabom sa vystupovalo v pohode, bol strmší, vyfúkaný, v tieni.

Kritický moment nastal, keď sme vyšli zo žľabu na mierne hrebeňové plató. Išli sme v dosť veľkých rozostupoch. Dvojica predo mnou už urobila traverz týmto platóm a blížila sa k vrcholu. Nasledovala som ich stopu rýchlo a ďalší traja dobiehali v závese. Až v strede traverzu som si začala uvedomovať, že sneh sa začal meniť. Je nafúknutý, osvietený slnkom.

Snehová deska odštarovala

Nestihla som už sa otočiť na návrat. Typický zvuk a praskot dosky, ktorý si nepomýlite s ničím, sa začal šíriť rýchlosťou blesku od tej dvojice nado mnou, kúsok ponad mňa, smerom na opačnú stranu pláne. Okamžite som si uvedomila aký prúser sa blíži a zmohla sa len na výkrik typickej nadávky k…

Strhla ma lavína

V sekunde som sa ocitla v mase snehu, ako prvé mi prebehlo hlavou – dole lyže. Myslím, že som sa ich snažila skopnúť nejako dole, ale ako masa naberala rýchlosť a hmotnosť som veľmi rýchlo prestala vnímať, kde mám vôbec nohy a ruky a čo na sebe. Vôbec neviem kedy som sa z nich dostala. Bola to prachová lavína obrovskej rýchlosti. Absolútne som prestala vnímať čas. Už v prvých sekundách mi totálne nabilo snehu do úst až hlboko do krku, do nosa, ale ani som nevnímala že nemôžem dýchať. Vrcholové plató bolo miernejšieho sklonu a široké, masa snehu sa tam začala veľmi rýchlo hustiť. Zo začiatku sa mi dalo akože „plávať“, sneh bol prachový, avšak veľmi rýchly, mala som pocit že väčšinu času trávim na bruchu hlavou dole, ako na tobogáne. Neviem koľko som robila kotrmelcov, ale zakaždým som sa snažila obracať nejako hlavou k povrchu, sem tam presvitalo svetlo a ja som mala len v myšlienkach udržať sa na povrchu.

Masa snehu sa zpomaluje

Táto situácia však veľmi rýchlo skončila a zrazu sa všetko nado mnou zavrelo, napriek môjmu boju ťahalo ma to dole. Rýchlosť sa začala spomaľovať a váha snehu začala naberať obrovskú hmotnosť, ako nejaký lis. Tu som už úplne stratila schopnosť orientovať sa v akej som polohe. Hlavou mi prebehlo, že toto je môj koniec a že tu si už ja sama nedokážem pomôcť.

Snažím sa o vzduchovú kapsu

Zo všetkých kurzov som si hneď spomenula, čo práve nastane a že treba teda udržať aspoň nejaký priestor pred tvárou. V tej sekunde, ako som toto všetko okolo seba pocítila, som si dala obe predlaktia pred tvár a schúlila sa do nich akoby do kĺbka. Z úst som sa snažila dostať sneh von, ale bol tak hlboko a husto, že ani sánku mi nešlo zavrieť. Nevedela som ani ako dopadli ostatní, ale nejako ma ukľudňovala myšlienka, veď oni sú hore, budú ma hneď hľadať. A tak, takto schúlená tvárou do svojich rúk, som sa chladnokrvne zmierila s osudom a ostala čakať, aj keď s myšlienkou že do pár minút sa asi udusím a priznám sa, že som to chcela mať čím skôr za sebou. Neviem, či táto situácie trvala stotiny sekundy, či pár sekúnd, ale pre mňa to bola večnosť.

Radikálna zmena stavu

Keď už som mala pocit, že takto lavína zastane so mnou, došlo k vážnemu zvratu, ktorý mi určite zachránil život. Pocítila som obrovské zrýchlenie – nabralo to až rýchlosť voľného pádu. To už sa zrejme lavína dostala do zúženia, do žľabu, ktorý bol aj lemovaný skalnými prahmi. V sekunde som pocítila obrovské uvoľnenie z tej masy snehu, voľný pád a vzápätí aj obrovský náraz do rúk pred tvárou, presne tak, ako som bola zbalená do nich. Zrejme to bol pád cez niektorý zo skalných prahov, či tvrdý dopad o tieto skaly. Toto ma však spomalilo a dostalo na povrch rútiaceho sa bieleho mraku. Avšak jeho rýchlosť a sila nenechala dlho čakať na ďalšie údery a kotrmelce, chvíľu som bola hore, chvíľu pod snehom.

Netuším kade ma to prehadzovalo, či cez tie skalné prahy, či ľadové a kamenné časti lavíny… Toto som už však až tak nedokázala vnímať, začala som vnímať, že sa nemôžem nadýchnuť . Nastalo ďalšie spomaľovanie celej tej masy.

Som při povrchu…

Cítila som, že som niekde pri povrchu, aj keď som už nevnímala, či je tma alebo svetlo okolo mňa, dobre som si pamätala ten obrovský tlak spred pár sekúnd a toto bolo iné. Začala som teda bojovať, tak ako to každý prednáša na kurzoch – keď lavína spomaľuje treba sa snažiť prebojovať na povrch. Bola som dobitá a s pár zlomeninami, ale mala som pocit, že bojujem zo všetkých síl. Podarilo sa.

Nemožem dýchať

Zrazu všetko utíchlo a ja som ležiac na chrbte cez poprašok snehu, čo bol na mne,  nad sebou videla modrú oblohu. To však ešte nekončilo. Totálne upchaté dýchacie cesty mi nedovoľovali ani len trošičku sa nadýchnuť. Začal boj o kyslík. V tomto momente som ucítila, že ani jednou rukou nemôžem pohnúť (obe boli zlomené) a teda rukami si nepomôžem dostať von sneh z úst. Bol to pár minútový boj o vykašlanie a vyzvracanie snehu a myslím, že ta trauma z dusenia sa je najsilnejšia čo mi ostala v hlave.

Záchranná akcia
Po pár minútach už boli pri mne aj ostatní chalani. Našťastie zvyšok tímu ostal bez zranení, aj keď poniektorí bez lyží, ktoré tiež pohltila lavína, ktorá ich pri odtrhu zachytila. Keďže však boli blízko okraja odtrhu, po pár metroch sa z toho dostali von.

Záchranná akcia prebiehala predovšetkým svojpomocne, keďže v Bulharsku nefunguje nejaká letecká horská záchranná služba, ktorá by sa dostala na miesto veľmi rýchlo. Funguje tu len horská služba, ktorá má k dispozícii skúter, takže aspoň dolinou po chatu sa vedia dostať pomerne rýchlo. Naša záchranná akcia spočívala teda v čo najrýchlejšom transporte dolinou po chatu Maljovica, kde na mňa už čakal spomínaný skúter. No až taký najrýchlejší ten transport zas nebol. Snažili sa vytvoriť s lyží a prítomného materiálu sane na transport. Toto však veľmi nefungovalo, keďže dolina bola plná čerstvého snehu a ťahanie spôsobovalo obrovskú námahu a pomalý postup.

Radšej po svojich…

Oznámila som teda chalanom, že sa pokúsim to odkráčať po svojich aj vzhľadom k tomu, že už mi bola neznesiteľná zima ako som tam len ležala. Za týchto podmienok ako silný vietor, mínus 15, zranenia, mi hrozilo rýchle podchladenie. Sama som si uvedomovala, že musím ešte zabojovať a začať sa hýbať. Zafixovali sme teda zlomeniny, aj keď priznám sa že to moc nepomáhalo, pomohli mi postaviť sa a pomalým tempom sme sa teda pustili do toho. Až po prvých krokoch som pocítila, že si to odnieslo aj koleno, ktoré utrpelo roztrhané väzy. Ale inú možnosť som nemala, potrebovala som sa hýbať, inak som mala pocit, že zamrznem. Krívajúcim, pomalým krokom a s častými výkrikmi od bolesti sme to nakoniec dobojovali. Nemám predstavu koľko nám to trvalo na tú chatu – hodinu či dve?

Konečně na chatě

Tam sa ma už ujali profesionáli. Zadlahovali zlomeniny, zabalili do spacáku, naložili na sane za skúter a začalo turné po nemocniciach.

Diagnóza: obidve zlomené predlaktia, v kolene roztrhnutý bočný a predný krížny väz. Liečba: 6 operácii počas 5 mesiacoch. To je už ale na iné, dlhé rozprávanie…