Pochádzaš z dediny Smrečany v Žiarskej doline, Mekke slovenského skialpinizmu. Ako ťa formovalo prostredie Západných Tatier?

Vybehnúť napríklad na Baranec ma vždy lákalo. Už pri prvých túrach s ocinom som si vždy meral čas. Zhodnotiť na sebe vplyv prostredia ide asi najlepšie, keď prostredie opustíme a získame nadhľad.  Občas vidím, že nastáva akási “prevádzková slepota” a človek si neuvedomuje to čo za domov každodenne vidí. Pozorujem to hlavne keď sa domov vrátim z dlhšieho pobytu, pokojne aj v Aĺpách. Vždy pookriem, keď pri zjazde z diaľnice v Liptovskom Mikuláši vidím, kde žijem.

Pozeral si každý rok v marci pretekárov na Bokami Západných Tatier?

Vždy som bol v športe skôr aktívny. Byť pasívnym divákom mi nikdy moc nesedelo. Platilo to v detstve a platí to aj teraz. Preteky všeobecne, vrátane Bokami, som začal intenzívnejšie sledovať až keď som sa na ne pripravoval, aby som mal reálnejšiu predstavu do čoho idem. Najlepších som však samozrejme evidoval, ale musím povedať, že o pretekovom skialpe som mal trochu skreslenú predstavu.

V čom boli představy iné?

Ako si spomínal vyššie, pochádzam zo Smrečian. Skvelé terény na skialp idú ruku v ruke s návštevnosťou a aj počtom zranení. Na symbolickom cintoríne v doline pribúdajú mená obetí a každé nešťastie sa rýchlo rozkríklo. Navyše, pretekový skialp mal stále jazvu v podobe nešťastia na pretekoch koncom 80-tych rokov, keď zahynuli v Žiarskej doline dvaja 17-roční chlapci. Skialpinizmus bol aj v očiach mojich rodičov braný viac ako hazad, než ako šport. Zo začiatku som chcel skialpy ako doplnok k bežkám s tým, že vyskúšam preteky na zjazdovke. Aj na moje prvé Bokami som sa prihlásil bez toho, aby o tom vedeli naši a keď sa to dozvedeli, neboli mama s ocinom úplne nadšení, ale keď spoznali hlavne tú športovú rovinu tohto športu, začali ma čoraz viac a viac podporovať.

Hlavným športom bol pre Teba od detstva beh na lyžiach. Ako si sa k nemu dostal?

Môj ocino a strýkovia boli svojho času špičkoví bežci na lyžiach. Do športu ma ale netlačili, za čo im vďačím. Začal som z vlastnej iniciatívy ako 11-ročný. Môj prvý organizovaný šport neboli bežky, ale zjazdové lyžovanie. Vydržal som pri ňom len niečo vyše jednej sezóny. Ako zvyknem hovoriť, priestor medzi bránkami bol pre mňa moc stiesnený. Moje obdobie bežkovania bolo sprevádzané rýchlym vzrastom tela, čo mi spôsobovalo značné koordinačné problémy. Postupom času som sa s tým nejak vyrovnával a medziročne som sa zlepšoval.

Tvoje najväčšie úspechy na běžkách a kedy si prešiel z bežiek na skialpy?

Podarilo sa mi vyhrať Slovenský pohár juniorov, ale jedných dychom dodávam, že vtedajšia SVK jednička jazdila viac po FIS-ových pretekoch, na ktorých som sa výraznejšie nepresadil. Vedel som, ale skvele zájsť dlhé tiahle stúpania. Ako dorastenec som na tradičnom lyžiarskom behu do vrchu na konci sezóny predbehol celú juniorskú reprezentáciu. Nejaké tie gény na tento typ záťaže po ocinovi zrejme teda mám, čím sa dostávame k skialpu… Hneď na prvých pretekoch som vedel byť vpredu a možnosť športovo rásť plus lepšie prírodné podmienky na skialp zavážili a keď ma Miro Leitner s Katkou Belicovou zobrali na Svetový pohár, bolo o mojom ďalšom smerovaní rozhodnuté.

O výsledku v behu na lyžiach zásadne rozhoduje materiál a mazanie. Je v tomto ohľade skialpinizmus spravodlivejší?

Je samozrejme pravda, že v skialpe si ako tak poradí aj človek bez skúseností. Proste nalepí pásy a postaví sa na štart. Veľa ľudí to tak aj robí. Na bežkách, aj ak si úplný amatér, potrebuješ aspoň minimálny servis. Nehovoril by som ale o spravodlivosti a to hneď z niekoľkých rovín. Jednak si šport vyberá každý sám, to je asi zásadné. Dôležité je aj to, že je skialp vertikálnejší a tak viac rozhodujú gramy a tlak na peňaženku vie byť vysoký. V neposlednom rade by som dodal, že aj predpreteková príprava materiálu je pre výsledok zásadná. Voskovanie lyží a pásov je často podceňovaný aspekt pretekania v skialpe a tu mám vďaka vedomostiam z bežeckého lyžovania určite výhodu. O príprave hrán viem však pramálo, takže tu to majú zas bežci voči nám “spravodlivejšie”.

Závodíš nielen na skialpoch, ale občas súťažíš aj v behu na lyžiach, horskom behu alebo na biku. Aké pozitíva táto pestrosť prináša. Je tak rôznorodý aj Tvoj tréning?

Skialp je sám o sebe veľmi rôznorodý šport. Ak si pozrieme profil napríklad takej bežnej etapy na Bokoch, tak začíname behom po sneh. Potom „bežkujeme” hore cestou k Žiarskej chate. Potom je to už skôr taký klasický skialpový krok v stope. Následne ideme žľabom hore medzi Druhú a Tretiu Kopu - tento pohyb vysoko kolenami pripomína biomechanicky šliapanie do pedálov na bicykli. Potom máme nejakú tú lezeckú vsuvku a kruh uzavrieme zjazdom kombinujúcim freeride, moguly, skicross a občas aj superobrovský slalom. Počas zjazdu možno aj spadnem a otestujem tak funkčnosť telesného jadra…. Toto je odpoveď na multišportový charakter mojich letných aktivít. Táto komplexnosť so sebou prináša lepšiu prevenciu voči zraneniam, spôsobených cyklickým pohybom, častou zmenou pohybového stereotypu a pohyb sa tak stáva viac zábavným.

Tréningový plán je pre všestranný rozvoj skialpinismu alfa a omega úspechu. Jako ho vytváraš a s kým spolupracuješ?

Za svoj tréning som zodpovedný sám a to už od mojich 15-tich rokov. Z počiatku som čerpal zo skúseností z bežeckého lyžovania, kde som mal možnosť prekonzultovať veci s reprezentačnými trénermi. Postupom času som veľa čítal a sledoval ako trénujú úspešný. Robil som si tabuľky a hľadal som v ich tréningu uplatniteľné vzorce. Nikdy nešlo o slepé kopírovanie. Určité schémy a koncepty sa mi ale osvedčili a postupne som ich odladil do podoby v akej trénujem teraz.. Čím je základný koncept môjho tréningu viac zvládnutý, tým viac narážam na veci, v ktorých trochu tápam. Aj kvôli vyľaďovaniu týchto detailov postupne okolo seba budujem tím ľudí, ktorí mi pomáhajú napredovať. Počínajúc vyváženosťou stravy, cez fyzioterapiu spojenú s budovaním mobility a stability, tam kde je treba. Spolupracujem aj s producentmi na tvorbu obsahu, lebo okrem výkonov je v tejto dobe dôležitá aj nejaká tá forma prezentácie a tvorba zaujímavých projektov. V neposlednom rade mi svojími trefnými poznámkami vie pomôcť priateľka, ktorá sa zaoberá mentálnym koučingom. V mojom prípade mi pomohla so správnym nastavením hlavy a pochopením zdanlivo jednoduchej veci, že tlak na výkon mi nemôže zobrať radost zo športu. Šport je hlavne o rozvoji potenciálu, skúmaní možností nášho tela a hlavne o hre, pretože prílišná vážnosť zabíja kreativitu.

Trénuješ aj v posilovni, alebo iba v prírode?

Zaangažovaním fyzioterapeta využíam viac aj cvičenie v interiéri. Robil som tak aj v minulosti, ale postupne som od toho upustil a silu trénoval napríklad lezením. Teraz vnímam, že je znovu čas zamerať sa na nastavenie základných pohybových vzorcov. Nejde o naberanie svalov, tie by mi zavadzali. Ide predovšetkým o zlepšenie mobility v ramenách, hrudníku a bedrách a zvýšenie stability v oblasti telesného jadra. Vo výsledku si od tohto cieleného tréningu sľubujem zapojenie väčšieho počtu motorických jednotiek vo svaloch a teda vyšší výkon.

Koľko hodín denne trénuješ, koľko času zaberie regenerácia a starostlivosť o telo?

Záleží to od fázy sezóny. Na tento rozhovor odpovedám počas sústredenia na Stubai, kde to je v priemere 4 až 5 hodín tréningu v teréne denne. Mám tu k dispozícií aj fyzioterapeuta, s ktorým približne každý druhý deň cvičím alebo sa venujem pasívnejšej regeneráci. Keď som doma je času na tréning menej. V skratke to poviem tak, že dávam do súvisu objem tréningu, intenzitu, subjektívny pocit a iné povinnosti, aby som zároveň kvalitne natrénoval a mal priestor zregenerovať.

Súčasťou Tvojej prípravy je hypoxia. Ako sa Ti osvedčuje spánok v hypoxickom stanu a jazda na rotopede v maske, ktorá dávkuje kyslíkom ochudobnený vzduch?

Hypoxický generátor mám k dispozícií niečo vyše roka. Na sebe priebežne testujem rôzne protokoly, sledujem hodnoty hemoglobínu v krvi a vyhodnocujem odozvu organizmu na tento stimul. V minulosti som mal zníženú hladinu červenej zložky krvi a rozumnou suplementáciou v kombinácií s prirodzeným a aj stimulovaným hypoxickým tréningom sa mi podarilo tieto hodnoty zvýšiť. Pred sústredením na Stubai som v stane nespával, ale robil som 3 hodinové pobyty po dobu 15 dní skombinované s občasným tréningom s maskou. Pre každý účel existuje iný vhodný tréning. V budúcnosti by som chcel možnosť absolvovať hypoxický tréning sprístupniť širšiemu okruhu športovcov, pripravujúcich sa na súťaž, sústredenie či expedíciu.

Podnikáš aj dlhodobá sústredenie v zahraničí. Jako vlastne vyzerá tvoj ročný tréningový cyklus?

Začnem jarou, prechodným obdobím po pretekovej sezóne. Tento rok bol tento prechod kvôli korone ešte o mesiac dlhší. S príchodom prvých teplých dní vyťahujem bicykel, propri toho ale neprestávam lyžovať. Intenzitu ešte špeciálne netrénujem. Toto obdobie trvá približne do začiatku júna. V lete kombinujem najmä bicykel a beh. Beh využívam hlavne na intenzívne intervalové tréninky. Objem naháňam bicyklom. Ten smerom k jeseni postupne zamieňam za kolieskové lyže a dlhšie výbehy s paličkami do hôr. Počas leta a jesene aj pretekám. Sústredím sa skôr na kratšie preteky, ktoré mi nahrádzajú intenzívne tréningy. Naschvál sa vyhýbam skyrunningovým pretekom, lebo z tých by som musel dlho regenerovať. Na prelome októbra a novembra je už čas vycestovať za snehom na ľadovce a budovať tak objem v špecifickom pohybe. Tento rok plánujem dva približne 2-týždňové sústredenia. Potom nasleduje preteková zimná sezóna s cca 25-30 pretekovými dňami.

Koľko vertikálnych metrov vystúpaš na lyžiach pred závodnou sezónou, koľko počas zimy?

Pred prvým decembrovým svetovým pohárom pred Vianocami v minulej sezóne som nastúpal čisto na lyžiach cca 60 tisíc výškových metrov a počas celej sezóny to bolo takmer presne 200 tisíc nastúpaných metrov. Za celý rok je to okolo 370 tisíc metrov, čiže priemer je vertikálny KM na jeden deň. Toto číslo je ale len zaujímavosť, čo o ničom konkrétnom nehovorí. Sú pretekári, ktorí dávajú pred sezónou pravidelne aj 4-5 tisíc za deň (Palzer, Kilian) a tiež takí, ktorí robia 1500 výškových a idú sa ešte prebehnúť ako druhú fázu (napr. Švajčiari). Ja som niekde na pomedzí týchto dvoch prístupov.

Používaš pri tréningu rovnaké lyže, topánky a pásy ako pri pretekoch?

Na väčšine tréningov áno. S výstrojou sa treba zosúladiť. Mám výhodu, že postupom času mám už niekoľko rovnakých setupov, čiže nemusím sa báť, že si poškodím výstroj, ktorá by mi mohla chýbať na pretekoch. Výnimku predstavujú špecifické podmienky ako veľká zima, nadpriemerná vrstva prašanu alebo čisto lyžovanie.

Aké vybavenie používáš a kto Ťa sponzoruje?

Oblečený chodím v KARPOS-e. Dokonca ešte aj v čase, keď  sme nemali nadviazanú spoluprácu, ma táto značka fascinovala technickou prepracovanosťou a tiež dizajnom. Jazdím v lyžiarkach Scarpa. Takmer výhradne v Alien 3.0, ak potrebujem chodiť viac pešo tak beriem Alieny 1.0 a ak idem lyžovať alebo sa pohrať do technickejších terénov, tak nové F1 LT. Lyže mám od značky Movement. Jazdím radu Race Pro. Tieto lyže mám rád, lebo sú mierne širšie ako ostatné značky, sú pomerne tvrdé a nemajú rocker. Pre mňa ako ťažšieho jazdca (80 kg) je väčšia plocha výhodov. Pásy mám tiež od Movementu, aj keď tu dodávam, že oni len rebrandujú iné značky. Celkovo čo sa týka pásov, tak je fajn mať doma široké spektrum výrobcov do rôznych podmienok, preto tu nevyhnutne spoluprácu nevyhľadávam. Podobne fungujem aj s horolezeckým vybavením. Paličky mám od REX-u, rovnako aj vosky. Energiu dopĺňam z PowerBaru a sem tam to zapijem RedBullom. Zaujímavou súčasťou výstroje sú viazania zo slovenskej dielne GRIZZLY. 

Zaznamenal som, že intenzívne spolupracuješ s chalamni, ktorí vyvíjajů viazanie Grizzly a vyzerá to, že začínajú dobývať svet. Aký je tvoj podiel na nejľahšom viazaní na svete?

S chlapmi z Grizzly.ski spolupracujem už tretiu sezónu. Najprv išlo najmä o testovanie. Na preteky som zobral viazanie až počas druhej sezóny, keď som mal v neho väčšiu dôveru. Minulú sezónu som zobral viazko už aj na Svetový pohár. Išlo o jeden z prototypov GR 78 s otočnou pätkou. Vtedy išlo len o disciplínu vertical. Nebudem sa tajiť tým, že počas testovania som pár pevných pätiek (pôvodne označované ako vertikálové) ohol alebo zlomil. To je pri vývoji prirodzené a žiadané. Svoje si vytrpeli aj preklápacie hrazdičky. Musím však povedať, že so špičkou som nemal nikdy obdobný problém. Jedinná pripomienka smerovala k jednoduchosti zapínania a k fixnému rozpätiu čelustí. Spätná väzba odo mňa bola vždy zasiata na úrodnú pôdu a zlepšenia nastávali prakticky obratom. Dnes sú v produktovej rade Grizzly viazania, ktoré si rád a hrdo zoberiem nielen na Svetový pohár, ale pokojne aj na extrémny zjazd Gronského lávkou.

Tvojou doménou je disciplína vertical race. Aké parametre majú trate pri pretekoch Svetového pohára?

Ide o výkon spravidla do 30 minút. V praxi to znamená približne 3,5 km a 700 metrové prevýšenie. Trate sa ale profilovo rôznia. Sedia mi trate, kde sa tempo príliš nemení a sklon sa stále drží okolo 20 - 25 %. Proste také, kde sa môže ísť strojové tempo.

Hovoríš, že zjazdy ti nejdú tak dobre ako stúpanie? Koľko energie im venuješ pri tréningu? Zlepšuješ techniku i lyžovaním v strediskách?

Zo svetovej top 20 mám najväčší rozdiel vo výsledkoch v disciplínach Vertical vs. Individual. Je tu evidentný priestor zlepšiť sa. Postupne je to lepšie, ale aj tak potrebujem zabrať viac. Chcem sa cielenejšie zamerať na jazdenie v teréne pod vedením špecialistu. Lyžovaniu v stredisku sa teda nevyhnem. Zlepšenie očakávam aj od kvalitnejšej pohybovej prípravy s mojím fyzio. Mám v hlave koncept, ako by to mohlo ísť, tak sa teším na jeho realizáciu.

Rád podnikáš náročné celodenné prechody. Aký je Tvoj najhodnotnejší výkon?

Zo športového hladiska určite Hrebeň Západných Tatier na čas. Písal som o ňom aj na svojom blogu. Z pocitového hladiska vyhráva ale prechod Západných Tatier po stopách partizánov zo zimy 1944/45. Okrem športového mal v sebe hlavne hlbší odkaz. O prechode bolo natočené aj video odvysielané v televízií. Prechody mali ohlas nad očakávania. Povedal by som, že čo sa týka publicity, boli zaujímavejšie ako akékoľvek moje doterajšie výsledky. Dosah týchto prechodov podčiarkuje fakt, že za oba prechody aktuálne prebieha správne konanie na Inšpekcií životného prostredia, čo považujem za postavené na hlavu.

Plánuješ podobné výzvy aj v Alpách?

Zatiaľ sú priorita preteky, ale nevylučujem, že v tejto turbulentnej dobe zužitkujem formu aj ináč ako plačom nad zrušenými pretekmi...

Skús heslovite charakterizovať najznámejšie preteky na Slovensku

Bokami - čerešnička sezóny, maximálne si užívam pretekanie na domácich svahoch.

Hore dole Ďerešom - skialpové preteky v pravom zmysle slova, vyhrá najkomplexnejší pretekár.

Rallye Červenec - preteky, kde potrebuješ vedieť kĺzať a lyžovať rozlyžované svahy rovno...

Malinô Brdo Night skialp challenge… 1000 lúmenov nestačí

K2 Malá Fatra… príjemná dvojdňovka, ale zjazdy nie sú zadarmo

Noc tuleních pásov - Vaľčianska dolina… skvelý medziročný test pre hlavnou sezónou!

Akú podporu získaváš ako nejlepší slovenský pretekár v rámci reprezentačného tímu?

V súčastnosti je finančná situácia SSA (Slovenská skialpinstická asociácia) výrazne lepšia ako minulé roky. Marketingové aktivity SSA tiež znamenajú lepších partnerov pre repre. Aktuálne sa SSA progesívne prezentuje ako SKIMO Slovakia. Okrem prefinancovania reprezentačných výjazdov mi SSA v rámci rozpočtu na iné činnosti zväzu prispieva aj na prípravu na snehu pred sezónou. Za túto podporu SSA ďakujem. Na plné prefinancovanie prípravy by to, ale nestačilo. Preto som motivovaný prezentovať svoje aktivity a mať prínos pre komunitu a tak na seba naviazať aj ďalších sponzorov. Hlavne pre sponzorov z komerčnej sféry je to v podstate obchod, kde som ja predávajúci. Bez pochopenia toho princípu by som sa aktuálne presadiť nedokázal.

Zaoberáš sa aj štúdiom. Akého smeru?

Už nie, ale popri športe som stihol vyštudovať bakalára v odbore digitálne technológie, čo sa aktuálne vďaka jeho multidisciplinarite celkom hodí. Pokračovať na inžiniera som v ňom už ale nechcel a tak som moje nasledujúce študijné pobyty smeroval viac na manažment a to so špecializáciou v oblasti športu a športových eventov. Takto som strávil rok v Slovinsku v mestečku Kranj a semester v rakúskom Innsbrucku. Lokality som samozrejme vyberal vzhľadom na športové možnosti.       

Máš už nejakú predstavu o pracovnom obore po kariére profi športovca?

Profi športovec ešte nie som, ale chcem sa k tomu v krátkej dobe prepracovať. Ak by som so športom na vrcholovej úrovni skončil, tak by som v zásade len pokračoval v rozvíjaní aktivít, ktorým sa venujem už teraz. Popri športe mám aj menší úväzok v rodinnej firme v LM a pôsobím v pár dozorných a správnych radách v menších organizáciách v okolí, čím si udržujem aspoň nejaký prehľad o tom, ako fungujú veci mimo šport. Pôsobenie blízko pri športe, športových eventoch resp. niekde v dodávateľskom reťazci pre športový segment je tiež reálna možnosť. Okrem toho pomáham pár ľuďom a mladým talentom so zostavovaním tréningov. Všetko sú to činnosti, ktoré mi umožňujú využiť nadobudnuté skúsenosti a nejaké to meno. Už teraz som v týchto činnostiach nejakým spôsobom zapojený a viem na ne nadviazať kedykoľvek by som sa rozhodol.  Aktuálne sa plne koncentrujem na etapu vrcholového športovca a potom na to nadviažem podľa aktuálnej situácie. Stotožňujem sa s princípom „otvorených dverí”. To znamená jednak, že príležitosti prichádzajú a je na nás či ich využiť a tiež, že ak sa jedny „dvere zavrú, tak sa iné otvoria“. To pre mňa v praxi znamená, že o budúcnosť sa nebojím a môžem sa zameriavať na to, čo je aktuálne priorita.

Ktoré úspechy v skialpinisme si najviac považuješ a aké máš ciele do budúcna. Vábia Ťa tie najslávnejšie preteky – Pierra Menta, Trofeo Mezzalama  a Patrouille du Glacier?

Ak ostaneme v pretekárskej rovine, tak najcenejšie sú určite výsledky blízko elitnej svetovej desiatky. Cieľom pre nadchádzajúcu sezónu je jednoznačne preniknúť hlbšie do TOP 10. Túto ambíciu mám prioritne danú pre individuálne štarty. Preteky dvojíc a trojíc sú v tomto iné. Obsahujú v sebe tú pravú esenciu pretekania v skialpinizme zahrňujúcu aj kamarátsku pomoc. Aktuálne žiaľ nemám stabilného partnera. Na Slovensku rastú perspektívni chalani s chuťou zlepšovať sa. Z mladších ako ja spomeniem Peťa Fraňa a Matúša Černeka. Popri nich sa určite vytiahnu aj iní. Práve vnútorná konkurencia stojí za úspechom Talianov, Francúzov či Švajčiarov. Budem rád, ak bude aj na Slovensku čoraz väčší pretlak, moja pozícia mužskej jednotky začne byť ohrozovaná a postavíme skvelý slovenský tím na Patrol či Mezzalamu.

Ptal se: Michal Bulička

Kto chce sledovať Kubovu kariéru, nech klikne na web jakubsiarnik.sk