Kedy si začala s lyžovaním a v akej forme?

Ako dieťa som chodila lyžovať s rodičmi už od 3 rokov a keďže mama bola učiteľkou telocviku na škole, tak každú zimu keď mala lyžiarske so svojimi žiakmi ma tam brávala. Chvíľu som chodila aj do lyžiarskeho oddielu, ale ako deťom sa nám nechcelo vstávať na tréningy, tak to po čase rodičia zrušili.  Takže nikdy to nebolo to závodné lyžovanie v bránkach, avšak v 80 rokoch keď som zimu čo zimu trávila po svahoch to bol vlastne voľný terén, vtedy ste nemali tak upravené zjazdovky, nechodili v mnohých strediskách ratraky. Na Chopku ako dieťa som zažila, že sa lyžovalo aj v bubnoch ktoré boli vyššie ako ja.

Kedy si na lyže poprvé nalepila pásy a okúsila skialpinizmus?

Ja som najskôr začala so speleogógiou ešte počas štúdia na gymnáziu, potom som k tomu pridala horolezectvo a pár rokov sa venovala len tomuto a lyžovanie som mala klasicky po zjazdovkách. Až keď som mala už čo to odlezené v Tatrách, som sa dostala prvý krát k skialpinistickej výstroji a to bola tuším zima cca 1992/93 a od vtedy ma to chytilo. Bola to pre mňa perfektná kombinácia alpinizmu a lyžovania a v tom som sa našla.

2004 Vysoké Tatry – v hrebeni Prostredného hrotu Skrýt poznámky
2004 Vysoké Tatry Skrýt poznámky

Čo Ťa viedlo k rozhodnutiu, venovať sa extrémnym zjazdom?

Práve to spojenie horolezectva a lyžovania bola pre mňa taká kombinácia čo mi sadla a napĺňalo ma to. Bol to taký prirodzený vývoj. Ani som to vtedy tak nevnímala, že ide o nejaké extrémne lyžovanie, len sme si chceli vyliezť v zime na nejaký pekný kopec a najrýchlejšou cestou naspäť bolo samozrejme zísť si odtiaľ na lyžiach, čo nás na tom bavilo bolo práve to keď aj tá lyžovačka mala svoje grády.

Canale Holzer Skrýt poznámky
2008 Dolomiti, Sass Pordoi – Canale Holzer Skrýt poznámky

Bola si žena v takmer výlučne mužskom svete horolezcov a skialpinistov. Aké to bolo, jako sa k Tebe chlapci správali?

Nevnímala som to ako nejakú výhodu či nevýhodu, boli sme proste partia kamarátov, ktorých nás spájal spoločný záujem o hory a lyžovanie. A kým som im stačila kondične a technicky, tak ma brali úplne rovnocenne a žiadne výhody, rovnaké batohy a materiál som si nosila ako oni. Samozrejme boli obdobia, keď som mala svojho partnera aj na lyže aj v osobnom živote v jednej osobe. A to boli práve tie najkrajšie akcie, keď sa o spoločný zážitok delíte s niekym ozaj blízkym.

Dolomiti, zjazd v Canale Holzer Skrýt poznámky
2008 pri zjazde so Sassongera Skrýt poznámky

Si šťastne vydatá, máš dospelé deti. Ako vnímal Tvoj manžel výlety s chalanmi?

Mám jedného syna, teraz ide mať už 20 r. Ale s jeho otcom som bola rozvedená už od jeho 3 rokov. Takže keď som chodila na alpské výpravy s partiou lyžovať, bolo to v časoch keď som žila len sama s dieťaťom, vtedy bol syn buď u starých rodičov alebo u otca. Súčasného manžela mám 5 rokov a za to obdobie vlastne chodíme všade do hôr spolu, až na poslednú výpravu na Island, ktorú sme spolu plánovali takmer rok a pred odletom manžel musel pre ťažkú chorobu ostať v nemocnici. Takže Island bol po dlhom čase moja výprava bez neho.

Lyžovať v extrémoch je hodne o hlave. Ako si sa s tým popasovala?

Bolo to jednoduché v mladom veku, ako sa hovorí „keď je dobrý morál, hlava pustí“. Nemávala som s tým problém, niekedy to bola samozrejme len odvaha nič netušiaceho :D (našťastie s dobrým koncom), ale mala som zrejme v tomto tak prirodzene posunuté hranice, verila som si, že to pôjde. Určite mi na to však veľmi pomohlo, že som už od 16 rokov robila speleológiu, predsa len v podzemí ste odkázaní len sami na seba, viete, že tam vám tak ľahko nikto nepomôže a každá záchrana je problém a to vás vytrénuje.

2008 Vysoké Tatry – Baranie Rohy Skrýt poznámky

V roznych partiach si cestovala po alpských stenách s rôznymi chalanmi. S kým si lyžovala a čím boli zaujímaví J?

Tak prirodzene som sa vždy snažila obklopovať ľuďmi, ktorí bolí lepší ako ja, od ktorých som sa mohla ešte čo učiť a o ktorých som vedela, že sa na nich môžem spoľahnúť keby niečo. Môj prvý alpský výjazd v rámci extrémneho lyžovania bol ten povestný Pallavicini kuloár, kde som bola s takými osobnosťami ako Rasťo Križan a Bohuš Štofan, ktorí v tom čase už mali na svojom konte svoje prvozjazdy v Tatrách polyžované. Potom to bol môj niekoľkoročný partner Peter Kováč, ktorý mal na svojom konte v alpinizme výstup na Broad Peak.  No a jeden parádny alpský výjazd do oblasti Mont Blancu a Aiguile Verte sa nám podaril práve v spolupráci českých zástupcov extrémneho lyžovania, čo boli také zvučné mená ako Pavel Pospíšil a Marek Holubec a zo Slovenska tam bol ešte Roman Greguš. V Tatrách zas som mala viackrát návštevu kamarátov zo Slovinska, ktorí si prišli vyskúšať tatranské extrémy, čo boli slovinské legendy ako Davo Karničar, či členovia slovinskej horskej služby.

Iva Filová Skrýt poznámky

Čo predchádzalo výjazdu do hor a zjazdu? Na počiatku milénia ešte neboli internetové zdroje na takej úrovni, ako dnes. Malo to vplyv?

Myslím, že tie naše prvotné alpské výjazdy, kedy ešte neboli smartphony, digitálne foťáky a vymoženosti internetu dostupné všade a vždy, boli také spontánne, až tak veľa sa neplánovalo. Po prvé sme boli skladba ľudí, ktorí si vedeli sami v teréne zhodnotiť podmienky, počasie a technickú obtiažnosť a len sme išli omrknúť kopec a líniu a buď to vyšlo alebo bolo zle a vrátili sme sa tam až o rok za lepších podmienok. Mala som množstvo alpských výjazdov, kedy sme najďalej došli do záveru doliny a tam sa museli otočiť nazad. Proste keď sa nedá na kopec je lepšie v krčme alebo si len tak cestovať po krajine. A potom všade som si zháňala nejakú knižku, sprievodcu miestnych kopcov od miestnych autorov, ktorí to tam najlepšie poznali. Bolo v nich veľa užitočných rád a inšpiratívnych línii. Takže až taký vplyv to nemalo aspoň u mňa. Dnes ale je veľa mladých čo si na internete nájdu nejaký vysnívaný kopec či líniu a idú do toho bez väčších skúseností, bez schopnosti sami posúdiť riziko v teréne. Takže skôr vnímam ako nevýhodu tu dnešnú dobu, ktorá ponúka cez internet aj v tomto smere veľa lákadiel.

2003 - Pallavicini kuloár v severnej steene Grossglockneru Skrýt poznámky
Pallavicini kuloár v hornej časti. Skrýt poznámky

Jako prvá žena si zlyžovala ledendáry Pallaviciniho kuloár pod Grossglocknerom. Aké máš na tento počin spomienky?

No je to už vyše 14 rokov, takže už utkveli prevažne tie najlepšie spomienky. Hlavne to bol môj začiatok v extrémnom lyžovaní a vôbec v Alpách. Mala som dovtedy polyžované klasické žľaby v Tatrách. V tomto alpskom teréne to však malo inú dimenziu. Už to nebol kopec na 1 deň, bivakovalo sa pod stenou, to Vám tiež uberie z komfortu. Prvé dva dni sme mali veľmi zlé počasie, za dažďa a vyššie sneženia sme vystupovali na bivak, ďalší deň sme strávili len v bivaku, z ktorého sa nedalo pre snehovú fujavicu ani vyjsť. Až na tretí deň sme ráno vyrazili do steny, bolo čerstvo nasnežené, čo v kuloári urobilo výborné podmienky, lebo pozakrývalo tie ľadové úseky. Až po zlyžovaní keď sme sa dostali nazad na bivak sa začalo zvyšovať lavínové nebezpečenstvo a mali sme dosť problém bezpečne sa dostať dole od bivaku. Mali sme teda šťastie v to ráno na podmienky, proste ako sa hovorí v správnom čase na správnom mieste.

v dolnej časti Pallaviciniho kuloáru pri zjazde Skrýt poznámky

Zopakovala tento zjazd nejaká ďalšia lyžiarka?

Čo som ja zaregistrovala na internete, tak viem len o jednej a to Slovinka Maja Lobnik, ktorá má na svojom konte tiež niekoľko alpských strmých stien, bolo to asi roku 2010. S ňou som bola v kontakte už aj predtým a vymieňali sme si takéto informácie, čo sa kde dá ísť.

Popíš v skratke svoje najnáročnějšie zjazdy?

Pre mňa sú tie najnáročnejšie zjazdy ani nie tie čo sú strmé či najextrémnejšie, ale práve tie, kde som chytila buď veľmi zlé podmienky alebo to boli kopce nad 4000 m n.m., pretože som do genetickej výbavy nedostala schopnosť aklimatizovať sa dobre. Takže už som u seba zažila výškovú chorobu aj v 2800 m n.m, niekde na Studlhutte. Preto z môjho pohľadu bol ten najťažší napr. Aiguille Verte, ktorý sme zlyžovali Whymperovým kuloárom, bolo to jednak vysoko, a jednak veľmi zlé snehové podmienky, príliš ľadovo a tvrdo. Ďalším bol napr. Pik Korona v Kirgizstáne, ktorý nie je ani tak technicky ťažký, čo sa týka lyžovania, ale tá odľahlosť oblasti, nadmorská výška nad 4000 m, veľká zima, čerstvý sneh, ktorý nám zakryl ľadovcové trhliny. K tomu som tam ešte prišla k ľahším omrzlinám na nohách. Takže aj zdanlivo ľahší kopec sa môže za určitých podmienok stať práve tým najnáročnejším. 

2010 Kirgizstan, nástup ľadovcovou morenou, nadm. výška 3500 m, pod stenu Pik Korony. Skrýt poznámky

Druhá časť rozhovoru na budúci týždeň...